Svätí mučeníci Hermyl a Stratonik.

Kresťania v západnej časti Rímskej ríše, ktorú spravoval svätý cisár Konštantín Veľký, požívali od vydania Milánskeho ediktu z roku 313 pokoj a slobodu, no kresťanom vo východnej časti Rímskej ríše, nad ktorou vládol cisár Licínius, ešte stále hrozila mučenícka smrť. V tom čase sa mnohí ľudia usilovali odhaľovať kresťanov a donášať na nich cisárovi, aby si tak získali jeho priazeň.

Keď raz Licínius (pravdepodobne v roku 315) sedel na tróne a vykonával svoj sudcovský úrad, pristúpil k nemu jeden z vojakov a vyzradil mu, že istý Hermyl je kresťanom. Cisár vydal rozkaz, aby mu spomínaného muža priviedli a spýtal sa ho: „Povedz nám, či si naozaj kresťan, ako sme to o tebe počuli!“ Hermyl odpovedal: „Dobrovoľne sa priznávam nielen k tomu, že som kresťan, ale aj k tomu, že som pred neviditeľným Bohom vysvätený na hodnosť diakona.“ Keďže slovo diakon znamená v doslovnom preklade z gréckeho jazyka služobník, cisár mu odpovedal: „Buď diakonom aj našich bohov!“ Hermyl však túto ponuku rozhodne odmietol: „Povedal som ti, že slúžim neviditeľnému Bohu, nie tým vašim modlám, ktoré sú viditeľné, no samé nič nevidia, a nechápu, čo znamená byť diakonom.“ Cisár prikázal biť Hermyla po ústach a vrhnúť ho do väzenia.

Po troch dňoch mu povedal: „Konal si pokánie a si ochotný priniesť obetu bohom, aby si sa oslobodil od budúcich trápení, alebo ťa ešte stále ovláda šialenstvo a chystáš si smrť?“ Hermyl mu odpovedal: „Kráľ, už som ti to raz povedal. Mal by si sa uspokojiť s mojimi slovami a viac sa ma na to nespytovať: Mám nebeského Boha a preňho jediného žijem. Som pripravený priniesť mu seba samého na obetu a očakávam od neho veľkú pomoc.“ Vtedy cisár prikázal šiestim vojakom, aby Hermyla zhodili na zem a nemilosrdne ho bili. Svätec však trpezlivo znášal všetko utrpenie a modlil sa k Bohu. Potom svätca znova vrhli do väzenia, kde ho strážil istý Stratonik - tajný kresťan a jeho priateľ.

Na druhý deň ráno si dal cisár Hermyla znova predviesť a spýtal sa ho, či nezmenil svoje postoje. Keďže odpoveď bola negatívna, rozhnevaný Licínius prikázal biť ho palicami po bruchu a napokon mu ho trhať orlími pazúrmi. „Nech vidí,“ povedal, „svojimi očami vlastné vnútornosti.“

Keď Stratonik zbadal utrpenia svojho priateľa, rozplakal sa. Vtedy niektorí z tých, čo to videli, išli za cisárom a povedali mu: „Väzenský strážca Stratonik neskrýva svoju účasť na kresťanskom blude ani svoje priateľstvo s Hermylom, lebo nad ním narieka a plače.“ Licínius si ho dal predviesť a spýtal sa ho: „Si Hermylov priateľ?“ Stratonik vo vedomí, že je učeníkom Pravdy, rozhodol sa povedať pravdu. Priznal sa nielen k tomu, že je Hermylovým priateľom, ale aj k tomu, že je kresťanom. Cisár prikázal biť ho palicami po celom tele, až kým sa nedostal na pokraj smrti, a napokon obidvoch mužov vrhnúť do väzenia. Tam sa celú noc spoločne modlili žalmy a prosili Boha o dostatok síl.

Na druhý deň ráno sa cisár znova spýtal Hermyla, či je ochotný priniesť obetu bohom. On mu odpovedal: „Čo som ti hovoril predtým, to zopakujem aj teraz: Spaľuj ma, sekaj ma a muč ma, ako len chceš, lebo ja som si privykol nebáť sa tých, čo zabíjajú telo, ale dušu zabiť nemôžu“ (Mt 10, 28). Mučiteľ prikázal priviazať svätca na strom a nožmi mu rezať telo. Uprostred krutých múk sa Hermyl ustavične modlil: „Buď mi Pomocníkom, Pane, môj Spasiteľ!“ Potom cisár Licínius odsúdil Hermyla na smrť utopením v rieke Dunaj – udalosti sa totiž odohrali v meste Singidunum (dnešný Belehrad v Srbsku). Keďže ani Stratonik napriek veľkým mukám nezaprel svoju kresťanskú vieru, aj on bol odsúdený na rovnakú smrť.

Na tretí deň veriaci našli na brehu sväté telá Hermyla i Stratonika a pochovali ich s úctou vo vzdialenosti približne tri a pol kilometra od mesta Singidunum. Uložili ich do jedného hrobu, aby všetko mali spoločné: spoločné vyznanie Krista, spoločné väzenie, spoločné muky, spoločné utopenie, spoločné pochovanie, spoločnú slávu v nebi. Na ich príhovor zmiluj sa nad nami, Bože!