Náš prepodobný otec a vyznávač Nikita, igumen Médikiovho kláštora.

Nikita sa narodil okolo roku 760 v maloázijskej bitýnskej Cézarei, teda na území dnešného Turecka. Keďže po siedmych dňoch mu zomrela mama a otec mu odišiel do monastiera, vyrastal ako sirota. O Nikitovu výchovu sa starala jeho babka, ktorej záležalo nielen na chlapcovom vzdelaní, ale aj na jeho ľudskom a kresťanskom dozrievaní.

Nikita od mladosti posluhoval v chráme a bol učeníkom pustovníka Štefana, ktorý žil neďaleko jeho rodiska. Po dosiahnutí dospelosti a ukončení štúdií v roku 783 odišiel s jeho požehnaním do monastiera v Médiku (úpätie vrchu Olympu), ktorý bol všeobecne známy svojou prísnosťou.

Po siedmych rokoch čnostného života v monastieri ho konštantínopolský patriarcha svätý Taras (784 - 806; liturgická pamiatka 25. februára) vysvätil v roku 790 na presbytera a v roku 814 ho bratia jednomyseľne zvolili za svojho nového igumena. Nikita neľutoval nijakú námahu a zo všetkých síl sa usiloval o rozkvet a zveľadenie spoločenstva, pričom bratov usmerňoval predovšetkým osobným príkladom. Ustavične im zdôrazňoval, že pozemský život sa pominie, ale smrť a súd neminie nikoho. Vďaka Nikitovi sa stal monastier v Médiku veľmi slávnym a počet jeho obyvateľov vzrástol na viac ako sto mužov.

Nikita dostal od Boha aj dar konať zázraky. Po jeho modlitbe sa hlucho-nemému mladíkovi vrátila reč a vyzdraveli dve ženy posadnuté nečistým duchom. Duševne chorému človekovi sa vrátil zdravý rozum a mnohí nemocní sa uzdravili.

Hoci siedmy ekumenický snem, teda druhý nicejský (787), rozhodol s definitívnou platnosťou o vieroučnej správnosti a potrebe úcty svätých ikon, za čias cisára Leva V. Arménskeho (813 - 820) sa obnovilo ikonoborectvo. Pravoverní biskupi boli prenasledovaní, väznení a posielaní do vyhnanstva, pričom na ich miesta boli dosadzovaní zástancovia herézy. V roku 815 bol zosadený a poslaný do vyhnanstva dokonca aj vtedajší konštantínopolský patriarcha svätý Nicefor (806 - 815; zomrel 828; liturgická pamiatka 2. júna i 13. marca) a na jeho miesto bol dosadený laik Theodotos Kassiteras, muž nemravného života.

Cisár Lev V. Arménsky si dal povolať igumenov všetkých významnejších monastierov, aby ich získal na svoju stranu. Vtedy Nikita nekompromisne a erudovane obhajoval správne učenie o úcte svätých ikon. Bol preto mučený, vedený z väzenia do väzenia, trápený hladom, smädom, horúčavou, zimou a výsmechom. Všetko však mužne pretrpel a posilňoval aj ostatných bratov, takže tiež zostali neoblomní.

Keď nepomohli donucovacie prostriedky, cisár Lev V. Arménsky a falošný patriarcha Theodotos sa rozhodli použiť lesť. Dali uväzneným oznámiť, že dostanú slobodu a dovolí sa ústa svätých ikon, ak prijmú eucharistiu od dosadeného patriarchu Theodota. Nikita dlho váhal, či môže vstúpiť do cirkevného spoločenstva s takým človekom, ale ostatní bratia ho napokon presvedčili. Vošiel do chrámu, kde boli kvôli oklamaniu pravoverných vystavené aj sväté ikony, a prijal eucharistiu. Keď však prišiel do svojho monastiera, ikonoborci vo svojej činnosti pokračovali, preto oľutoval svoj predchádzajúci postoj, vrátil sa do Konštantínopola a začal otvorene usvedčovať ikonoborcov z herézy. Nedal sa už oklamať nijakým nahováraním, takže cisár ho dal znova uväzniť a napokon poslať do vyhnanstva na ostrov svätej Glykerie (liturgická pamiatka 13. mája), kde sa tiež preslávil viacerými zázrakmi.

Po smrti krutého a kruto zabitého Leva V. Arménskeho daroval nový cisár Michal (820 - 829) všetkým pravoverným kresťanom slobodu, takže z väzenia prepustili aj Nikitu. On odišiel na osamotené miesto blízko Konštantínopola, kde prežil zostávajúce dni svojho života v modlitbe a ďakovaní Bohu za všetko, pričom ustavične opakoval slová: “Pane, nauč ma konať tvoju vôľu."

Náš prepodobný otec a vyznávač Nikita zomrel pokojne 3. apríla 824 a jeho telo bolo prevezené do monastiera v Médiku. Počas pohrebného sprievodu sa mnohí chorí vyliečili a dodnes sú jeho sväté pozostatky prameňom uzdravení pre tých, ktorí sa im prichádzajú pokloniť. Prosme svätého Nikitu, aby nám vyprosil u Boha pravú vieru, osobitne vo vzťahu k úcte svätých ikon, a vytrvalosť v znášaní všetkých protivenstiev.