Boh - poznanie Boha

Viera v jedného Boha je základným článkom kresťanskej viery. Preto „naše Vyznanie viery sa začína od Boha, lebo Boh je «prvý a... posledný» (Iz 44, 6), začiatok a koniec všetkého“ KKC 198). Náuka o Bohu, jeho jestvovaní, podstate a vlastnostiach preto stojí na čele vierouky.

Boh je najvznešenejšia bytosť, a preto aj najhodnejšia našej úcty a lásky. Táto pravda je aj prvou a základnou otázkou každého katechizmu: „Na svete sme preto, aby sme Boha poznali...“ Poznať Boha je preto pre človeka nanajvýš potrebné a dôležité (porov. Múd 15, 3). Podobne hovorí aj sv. Ján (porov. Jn 17, 3).

Tu si musíme už vopred povedať, že Boh je a ostane pre človeka tajomstvom, - už aj preto, že nie je predmetom, ktorý možno bezprostredne spoznávať, ako napr. hmotné skutočnosti. Boh nejestvuje spôsobom, akým jestvujú veci alebo ľudia. Boh nie je zavŕšenie rozumových úvah, ani výsledok laboratórnych pokusov. Jeho existencia nie je o nič viac dokázateľná než jeho neexistencia. Je to jasné, pretože keby sme jednu z týchto hypotéz mohli skutočne dokázať, už dávno by bol tento problém vyriešený, čo, ako vieme, zďaleka nie je! Preto ho Sväté písmo nazýva skrytým Bohom (porov. Iz 45, 15), ktorý prebýva v neprístupnom svetle (porov. 1 Tim 6, 16). Ľudia ako konečné bytosti nikdy nepochopia nekonečnú, všetko obopínajúcu Bytosť (porov. Ž 139, 6).

Boh je iba vtedy skutočným Bohom, ak jeho tajomstvo ostáva nedotknuté a človek uzná hranice svojho poznávania. Keby toto riešenie bolo ľahké, tento problém by už dávno neexistoval. Boh, ktorého by človek plne pochopil, by nebol Bohom. „Aj keby nikto nikdy nepotvrdil existenciu Boha, nedokazovalo by to, že neexistuje“ (R. WURMBRAND). Naše zmysly, intuícia, racionálne úvahy vymedzujú hranice. Vedel to i sv. Pavol, ako to dosvedčuje v Liste Rimanom (porov. Rim 11, 33-35). Boh žije tajomným spôsobom, pritom však spôsobom dokonalým, ktorý si dnes náš nedokonalý rozum nevie ani predstaviť.

Na Božom tajomstve preto stroskotávajú ľudské predstavy o Bohu. Preto celý život znova a znova sa treba vydávať na cestu za ním, ako nás k tomu vyzýva žalmista (porov. Ž 27, 8b).Ale čím viac človek hľadá Boha, tým viac sa mu všetky reči o ňom budú zdať nedostačujúce. Najdojemnejšie to vidíme na biblickom Jóbovi. Tvrdým zásahom osudu stratil všetko - majetok, rodinu, zdravie. Neschopný pochopiť Boha, škriepi sa s ním. Na konci však dozná, že s Bohom sa nemožno prieť, Bohu nemožno prísť na koreň (porov. Jób 42, 3).

Keďže Boha spoznať možno iba nepriamo a keďže i potom ostáva pre človeka tajomstvom, môže človek jeho jestvovanie i popierať. Preto otázka o Bohu súvisí s celým radom iných otázok. Veriaci človek je však presvedčený, že iba Božie tajomstvo je odpoveďou na tajomstvo človeka a nazdáva sa, že môže uviesť i dôvody. Prinajmenej zastáva názor, že všetky argumenty proti jestvovaniu Boha nie sú presvedčivé a dajú sa aj racionálne vyvrátiť. No všetky dôkazy a protidôkazy nie sú vzhľadom na vždy väčšie Božie tajomstvo ničím ako odôvodneným pozvaním k viere.

Naše ľudské slová sú vždy neprimerané tajomstvu Boha. Preto neprestajne musíme očisťovať našu ľudskú reč od toho, čo je v nej obmedzené, obrazné a nedokonalé, aby sme Boha, ktorý je „nevýslovný, nepochopiteľný, neviditeľný a neobsiahnuteľný“(anafora), nezamieňali s našimi ľudskými predstavami (porov. KKC 42). Tiež si musíme uvedomiť, že „pravda o Bohu tým, že sa vyjadrí ľudskou rečou, sa ani nezruší, ani nezmenší“ (porov. Dominus Iesus, 6).“

Čo teda znamená poznať a spoznať Boha?

Zrejme čosi viac ako teoreticky vziať na vedomie jeho jestvovanie. V poznaní Boha ide aj o nás samých, o zmysel nášho bytia, o zmysel sveta. Poznanie Boha je preto dielom nielen rozumu, ale aj srdca. Spoznať Boha znamená aj uznať ho za dôvod a cieľ vlastného života, prijať ho ako jediné a absolútne dobro. Spoznanie Boha sa preto neprejavuje iba myšlienkovým hĺbaním, ale aj vďakou, chválou, oslavou a mravným životom.

Veriaci človek vie, že najdokonalejšie budeme poznať Boha v blaženej večnosti, keď ho uvidíme z tváre do tváre. Tak o tom píše sv. Pavol (porov. 1 Kor 13, 12). Aby sme však získali správne poznanie o Bohu už tu na zemi, musíme takpovediac Boha „roz-ložiť“. Sú tu preto tri otázky, ktoré nás v tejto časti o Jedinom Bohu zaujímajú:

Povaha prirodzeného poznania Boha

Zo stvorených vecí môžeme rozumom poznať to, čo je Boh a aký je. Môžeme sa s ním stretnúť všade, dokonca aj v našom živote. Stretávame ho aj v krajných situáciách nášho života: v utrpení, v osamelosti, v úderoch osudu, v smrti. Avšak žiadna stvorená vec nevystihuje jeho dokonalosť, pretože poznanie Boha má svoje hranice. Nekonečnú bytosť nemôžeme dokonale poznať rozumom, pretože každý náš pojem je konečný.

S učením o možnosti poznania existencie Boha je teda spojený problém možnosti poznania jeho prirodzenosti. Poznanie bytia nejakej veci nie je možné bez určitého poznania jej prirodzenosti; teda s poznaním Božieho bytia je vždy spojené aj určité poznanie Božej podstaty. Prirodzené dosiahnuteľné poznanie Boha sa potom rozširuje a prehlbuje nadprirodzeným zjavením.

Sme si vedomí veľkej pravdy vyjadrenej sv. Augustínom, že Boha nemôžeme pochopiť, hoci sme presvedčení o jeho existencii a sme schopní „dotknúť sa ho“ vo svojej psychike, ako pravdy a dobra. „Ak chápeš, potom už nie je Boh... Dotknúť sa nejako myšlienkou Boha je veľké šťastie, ale pochopiť ho, je vecou celkom nemožnou“ (sv. Augustén). A predsa sa niečo (hoci málo) môžeme dozvedieť o prirodzenosti Stvoriteľa na základe rozumu, viery a mystickej skúsenosti.

Cirkev vo svojich vyhláseniach často potvrdzovala nielen možnosť poznania existencie Boha, ale aj jeho prirodzenosti. Vo vyhlásení Prvého vatikánskeho koncilu o možnosti poznania existencie Boha je obsiahnutá myšlienka, že ho môžeme poznať „ako počiatok a cieľ“,  z čoho vyplýva, že do určitej miery poznávame jeho prirodzenosť (porov. DS 3004; 3026). Učenie o určitej možnosti poznania Božej prirodzenosti prirodzeným ľudským rozumom možno nazvať dogmou viery na základe všeobecného učenia Cirkvi.

Nadprirodzené poznanie Boha svetlom viery

Prirodzené poznanie Boha človekovi nestačí. Túži dozvedieť sa o Bohu viac, než môže dosiahnuť svojím rozumom. Podľa Katechizmu Katolíckej cirkvi „je aj iný druh poznania (ordo cognitionis), ktorý človek svojimi silami nijako nemôže dosiahnuť, totiž druh poznania z Božieho zjavenia. Boh sa z úplne slobodného rozhodnutia zjavuje a dáva človeku“ (KKC 50). Toto nadprirodzené poznanie Boha je oproti prirodzenému poznaniu omnoho bohatšie. Zodpovedá to Božej dobrote, že nás chce poučiť pomocou zjavenia. Na zemi sa toto poznanie deje vierou a vo večnosti videním Boha. Poznanie Boha na zemi vierou je nepriame a analogické, videnie Boha v nebi je priame a bezprostredné, jasné a zreteľné.

Druhý vatikánsky koncil hovorí, že hoci Boha môžeme poznať prirodzeným spôsobom, svetlom ľudského rozumu, „predsa sa však páčilo jeho múdrosti a dobrote inou, a to nadprirodzenou cestou zjaviť ľudskému pokoleniu seba samého a večné rozhodnutia svojej vôle“ (DS 3004). Túto dogmu vyznávame, keď sa modlíme Verím v Boha.

 Katechizmus Katolíckej cirkvi to vyjadril slovami: „Kto hovorí «Verím», hovorí: «Súhlasím s tým, čo my veríme». Spoločenstvo vo viere potrebuje spoločnú reč viery, ktorá je pre všetkých normatívna a spája ich v tom istom vyznaní viery“ (KKC 185).

Starý a Nový zákon na každej stránke svedčí, že skrytý Boh, ktorý prebýva v neprístupnom svetle (porov. 1 Tim 6, 16), „zjavuje seba samého, lebo chce ľudí urobiť schopnými odpovedať mu, poznať ho a milovať oveľa viac, ako by boli schopní sami seba“ (KKC 52). Človek sa preto pri hľadaní Boha nerúti do prázdna. Boh mu priam ide v ústrety. „Boh sa dáva človeku postupne a po etapách ho pripravuje na prijatie nadprirodzeného Zjavenia, ktorým zjavuje seba samého a ktoré vrcholí v osobe a poslaní vteleného slova, Ježiša Krista“ (KKC 53).

Hoci existencia Boha je hlavným a základným predpokladom viery, ku ktorému dospieva náš rozum správnym úsudkom, je aj článok viery, ktorý treba prijímať božskou vierou, súhlasom, opierajúcim sa o autoritu samého Boha. Bez viery v Boha, ktorý je pôvodcom nadprirodzeného zjavenia a hlavným predmetom nadprirodzenej viery, nebolo by ani viery v Božie zjavenie vôbec.

Podľa sv. Pavla, viera v Boha je nevyhnutnou podmienkou spásy. Bez viery nie je možné páčiť sa Bohu (porov. Hebr 11, 6).

Katechizmus Katolíckej cirkvi to formuluje slovami: „Viera v Boha nás vedie k tomu, aby sme sa obracali jedine k nemu ako k svojmu prvopočiatku a k svojmu poslednému cieľu a aby sme ničomu nedávali prednosť pred ním, ani ho ničím nenahrádzali“ (KKC 229).

Povaha nadprirodzeného poznania svetlom viery

Poznanie Boha svetlom viery nie je bezprostredné videnie Boha.

Na svete nemôžeme vidieť Boha aký je. Môžeme ho poznať len nepriamo, analogicky. Ide tu o pravdu, že žiadny stvorený rozum nemá prirodzenú schopnosť, aby Boha videl, čiže priamo na Boha hľadel a aby ho priamo a jasne poznával. Boh je čistý duch, a preto nemôže byť predmetom zraku.

Sväté písmo už v Starom zákone prízvukuje, že Pán povedal Mojžišovi: „Moju tvár nemôžeš vidieť, lebo niet človeka, ktorý by mňa videl, a ostal nažive!“ (Ex 33, 20).

V Novom zákone to potvrdil Ježiš Kristus s tou výsadou, že on, jednorodený Boží Syn, vidí Boha (porov. Jn 1, 18; 6, 46; Mt 11, 27). Podľa týchto výrokov videnie Božej podstaty je od prirodzenosti výlučnou výsadou troch božských osôb (1 Kor 2, 11). Rozumným bytostiam je teda bezprostredné poznanie Božej podstaty nedosiahnuteľné. To jasne vyplýva aj zo slov sv. Pavla, ktorý hovorí, že Boh prebýva v neprístupnom svetle (porov. 1 Tim 6, 16). Keď teda Boh prebýva v neprístupnom svetle, potom nikto, kto je mimo tohto svetla, nemôže vidieť Boha, t. j. priamo ho nemôže poznať. Kým však tu, na tomto mieste, sv. Pavol popiera priame videnie Boha, na inom mieste učí, že ho môžeme poznať zo stvorených vecí, len nepriamo. Napriek tomu toto poznanie je len čiastočné, nejasné, len „akoby v zrkadle“ (1 Kor 13, 12).

Nadprirodzené poznanie Boha svetlom slávy

Blažení v nebi bezprostredne vidia Boha.

Táto pravda je článkom viery, ktorú vyhlásil dekrét pápeža Benedikta XII. takto: „S apoštolskou autoritou definujeme..., že... duše všetkých svätých... vidia Božiu podstatu bezprostredným nazeraním a aj z tváre do tváre.“  

Videnie Boha, ktoré je stvorenému rozumu prirodzenou silou nedosiahnuteľné, je teda nadprirodzenou blaženosťou rozumných tvorov.

Potvrdenie tejto pravdy nachádzame vo Svätom písme v slovách, ktoré povedal Ježiš Kristus saducejom, že pri vzkriesení budú ľudia ako anjeli (porov. Mt 22, 30); o anjeloch povedal, že v nebi ustavične vidia tvár nebeského Otca (porov. Mt 18, 10). Odmenou pre vzkriesených teda bude videnie Boha.

Sv. Pavol porovnáva poznanie Boha tu na svete s poznaním Boha, ktoré nás čaká vo večnosti: „Teraz vidíme len nejasne, akoby v zrkadle, no potom z tváre do tváre. Teraz poznávam iba čiastočne, ale potom budem poznať tak, ako som ja poznaný“ (1 Kor 13, 12).

Sv. Ján popisuje budúci stav týmito slovami: „Vieme však, že keď sa on zjaví, budeme mu podobní, lebo ho budeme vidieť takého, aký je“ (1 Jn 3, 2).

Toto učenie potvrdzujú aj Svätí Otcovia: Bazil Veľký, Gregor Nyssenský, Ján Zlatoústy a Cyprián. Sv. Ján Zlatoústy porovnáva videnie Boha na onom svete s pohľadom na premeneného Ježiša Krista na hore Tábor.

K bezprostrednému videniu Boha potrebuje duša svetlo slávy. Táto veta je dogmou na základe vyhlásenia Viennskeho koncilu (1311-1312). „Svetlo slávy“ sa vyskytuje ako hotový výraz u sv. Tomáša Akvinského a sv. Bonaventúru a bol vytvorený so zreteľom na žalm 35, 10: „A v tvojom svetle uvidíme svetlo.“

Treba tu povedať, že tak, ako pre zrakové videnie je nutné prirodzené svetlo a pre rozumové poznanie je nevyhnutné svetlo rozumu a pre stav milosti svetlo milosti, k videniu Božej podstaty a jeho slávy je nutné svetlo slávy. Podľa teológov je svetlo slávy nadprirodzená schopnosť, ktorou Boh ako novým svetlom náš rozum trvalo povznáša, aby bol schopný hľadieť na jeho podstatu a slávu.

Napriek tomu, že človek môže Boha poznať prirodzeným spôsobom, svetlom viery a svetlom slávy, Boh je pre každého stvoreného ducha aj v stave nadprirodzeného povýšenia nepochopiteľný. Vnútorný dôvod Božej nepochopiteľnosti spočíva v nekonečnom odstupe medzi nekonečným Božským duchom a konečným stvoreným duchom. Konečný duch môže poznať nekonečnú Božiu existenciu iba konečným spôsobom.