Epikléza

Je to modlitba starobylého pôvodu. Termín epikléza môžeme hľadať v gréckom slove: epiklesis → pozostáva z dvoch častí: a)  epi -  pri, b) kaleo - volám, épikleío– vzývať, chváliť, sláviť, hovoriť, nazývať.

Prvá časť → účasť pôsobenia; druhá → volať, pozývať, povolať. Odtiaľ slová: klésis - volanie, epiklésis - privolanie , prizvanie, vzývanie.

Sloveso kaleó sa nachádza v rôznych semitských jazykoch. Koreň kahal v židovskom, asýrskom a aramejskom jazyku → volať, pozývať. Ten istý koreň sa nachádza aj v sýrskom jazyku → kahlonito → privolávajúcu, hádajúcu sa ženu. Odtiaľ→ zvolávať, vyhlásiť a kahal → zasadnutie, zhromaždenie schádzajúce sa na základe zvolávania.

Epikléza je modlitba, prosba o zoslanie Svätého Ducha na obetované dary → na ich premenenie (epikléza konsekračná), ako aj na zúčastnených na eucharistickej bohoslužbe s cieľom zjednotenia a posvätenia (epikléza komuníjna). V liturgiách východných cirkví západosýrskej skupiny je to časť 5. časť anafory.

Zostupujúcu → katabatickú, ktorá obsahuje prosbu o zostúpenie Logosu, alebo Svätého Ducha na predložené dary alebo zhromaždených veriacich (pohľad západných liturgií).

Vystupujúcu → anabatickú, v ktorej je premena darov prenesením obety na nebeský oltár; je prijatím darov Bohom, premena, zbožštenie a povznesenie (pohľad východných liturgií)

V širšom význame je to vzývanie Božieho mena, a to nielen v eucharistii, lebo celá liturgia v živote Cirkvi je chápaná ako epikléza.

V užšom slova zmysle je to označenie pre prosbu o zostúpenie Svätého Ducha na zhromaždených a na eucharistické dary.

Liturgická tradícia napriek týmto rôznym ponímaniam sa rozhodla, že epikléza bude obsahovať tieto prvky:

Prosbu adresovanú Bohu - Otcovi o zoslanie Svätého Ducha;

Primárne smerovanie prosby, na „nás“, t.j. na tých, ktorí prinášajú dary, ktoré sa stanú naším eucharistickým pokrmom vo svätom prijímaní;

Sekundárne smerovanie prosby, t.j. na obetované dary, aby boli posvätené a premenené, aby sa chlieb stal Telom a víno Krvou Ježiša Krista;

O epikléze sa zmieňuje už sv. Hypolit Rímsky (3. stor.), Serapion, biskup thmuitský (+ 350) v anafore „Testamentum Domini nostri Jesu Christi“. Najstarším dokumentom, kde nachádzame zmienku o epikléze, je traktát sv. Ireneja Lyonského (2- zač. 3. stor.).

Cirkevní otcovia pod slovom epikléza označovali širší význam modlitieb, ktoré doprevádzali najpodstatnejšiu časť liturgie ako i sviatostí, napr. anaforu, formu krstu (privolávanie, volanie mena, sv. Bazil Veľký), znak krstu (privolávanie, volanie krstu, sv. Gregor Nýssky), privolávanie milosti (sv. Cyril Jeruzalemský).

Od 14. stor. sa začal termín epikléza používať ako výraz pre označenie tých modlitieb, ktoré označujú vzývanie Svätého Ducha.

Epiklézu rozdeľujeme podľa liturgických skupín → alexandríjskú a antiochíjsku.

Do prvej skupiny sa zaraďuje epikléza obracajúca sa k božskému Logosu. Nedá sa tvrdiť, že išlo o priame adresovanie Logosu, → prosba k Otcovi, aby zoslal Slovo na chlieb a víno (Serapionovho Euchologionu, 4. stor.). Sýrsko – palestínska tradícia nepozná epiklézu Logosu, tá je jej predstaviteľkou od 4. stor., ktorá adresuje prosbu k Svätému Duchu. Sú však názory → hovoriac o „Duchu“, sa v skutočnosti myslí Logos, alebo jeho Božská

prirodzenosť. Sv. Efrém Sýrsky zjednotil pojmy „Duch“ a „Oheň“ s Božskou prirodzenosťou Logosu.

Za najstaršiu epiklézu liturgisti považujú výraz „Maranatha – príď Pane“  (Didaché), ktorý v sebe obsahuje i eschatologickú dimenziu(Zjv. 22, 17-20). Avšak Maranatha sa neviaže iba na osláveného Krista, ale aj na Jeho Ducha. Najvyšším zmyslom zo všetkých týchto výrokov je veta: Duch a nevesta hovoria: Príď. Zmyslom tejto epiklézy je „pneumatikos gamos“ → mystické zásnuby Krista s každým veriacim človekom. V eucharistických epiklézach vystupuje aj idea súdu → eschatologický charakter, ktorý sa viaže na ideu „premeny - metabole“ eucharistických darov mocou Svätého Ducha. On je ten, ktorý nielen zhromažďuje, ale aj oddeľuje, odvrhuje a spaľuje všetko, čo nie je čisté.