Svetlo

Slnko a svetlo sú podmienkou rastu a preto sú v židovskej i pohanskej bohoslužbe symbolom Boha.

Svetlo prenikajúce oknami do bazilík je podľa Euzébia (336) symbolom Božieho osvietenia milosťou. Symbolika umelého svetla (lampy, sviečky) je viazaná na noc a tak vytvára protiklady svetla a tmy, Boha a diabla, milosti a hriechu, života a smrti.

Vo všetkých kultoch a bohoslužbách vystupuje svetlo ako symbol božstva. Preto je prirodzené, že aj kresťania hneď od počiatku užívali svetlo počas bohoslužieb, a to nielen z praktických dôvodov, ale aj symbolických. Je celkom jasné, že kresťania v apoštolskej dobe počas bohoslužieb, ktoré sa konali väčšinou v nočných hodinách po domoch a vo dne v katakombách, museli používať svetlo. Existuje niekoľko svedectiev z vtedajších bohoslužieb, kde sa hovorí o zapaľovaní sviec pred ostatkami mučeníkov a že na Východe počas liturgie – zo symbolických dôvodov – horeli sviece; avšak nielen pred ostatkami mučeníkov, ale všade tam, kde sa čítalo Evanjelium horeli sviece aj cez deň. Sviece však horeli nie preto, aby sa rozptýlila tma, ale aby sa tým vyjadrila radosť.

Pretože fyzické svetlo zo všetkého materiálneho je najmenej materiálne, je preto najvhodnejším symbolom Boha, absolútneho ducha, ktorého Sväté Písmo nazýva jednoducho svetlom.

Počas liturgie je Bohočlovek prítomný na prestole, ako na nebi a tak sa teda môže dedukovať, že chrámy sú sídlom Boha na zemi. Je teda aj celkom prirodzené, že sa chrámy ozdobujú bohatým využitím svetiel ako Božie sídlo.

Fyzické svetlo už od prirodzenosti má v sebe čosi impozantné a čím je priestor osvetlenejší, tým viac imponuje a má väčší vplyv. Aj tento prirodzený zákon mal vplyv na užívanie svetiel počas bohoslužieb a ustálilo sa tiež pravidlo, že čím je väčší a významnejší sviatok, tým viac svetiel horí.

Od 4.st. je známe, že materiálom na svietenie počas bohoslužieb bol vosk a olivový olej. Ako včela, tak aj vosk predstavujú osobitné znaky čistoty a krásy, a z tejto stránky stávajú sa vhodnými pre sväté veci ako symbol.