Zeón

Obrad zeónu (Ζέσι& #962; πίστ& #949;ως, πλήρ& #951;ς πνεύ& #956;ατο&# 962; Άγίο& #965;) pochádza zo 6. stor. a nadväzuje na text 1 Jn 5, 6-8, čím zdôrazňuje pentakostálny charakter liturgie. Obrad vlievania teplej vody - teplota` (gr. του ζέον& #964;ος) – do čaše zdôrazňuje životodárnu moc sviatosti ako i potrebu horúcej (vriacej - vrelej) viery pre prijímanie Eucharistie. Je typicky byzantským zvykom. Do liturgie bol pravdepodobne zavedený v čase panovania cisára Justiniána (527-565). Používanie obradu predpisujú kánony Druhého a tretieho konštantinopolského koncilu, ktoré odsudzujú Arménov, že tento obrad nepoužívajú. Cisár Mauretius (582-602) chcel arménskeho katholikosa Mojžíša II. Egivartedzeho priviesť k zhode po vzájomnom nedorozumení medzi Byzantskou ortodoxnou a Arménskou monofyzitskou cirkvou a tým ho priviesť do byzantskej. Katholikos však na túto ponuku odpísal, „že je ďaleko od myšlienky prejsť cez pohraničnú rieku Azat a ochutnať kyslý chlieb (fournetórion -pečení v peci) a piť teplú vodu“. Arméni v tom čase mali zvyk sláviť liturgiu na nekvasenom chlebe. Vlievanie teplej vody do čaše im bolo cudzie. V 9. stor. Teodor z Andidy dal tomuto obradu symbolický výklad opierajúci sa o text Jn 19, 34-35, ktorý hovorí o vyliatí krvi a vody z prebodnutého boku Ježiša Krista na kríži. Výklad Niketasa Stethanosa, žiaka sv. Simeona Nového teológa hovorí, že smrť Ježiša Krista sa odlišovala od smrti človeka, tým, že Duch ho v smrti neopustil (por. duch, voda a krv; Jn 5, 8). V uniatských cirkvách byzantsko-slovanského obradu, sa tento obrad nepoužíva. Po Zamojskej synode (1720) na území západnej Ukrajine v r. 1738, metropolita Atanáz Šeptyckyj vo svojom pastierskom liste okrem iného prikázal vypustiť vykonávanie obradu „teploty“.