Diptychy

Liturgikon predpisuje, aby diakon (kňaz) počas spevu hymnu „Dôstojne je velebiť“, a počas okiadzania už premenených darov začal spomínať mená živých a zosnulých. V súčasnej praxi sa toto spomínanie koná v tichosti. V praxi starovekej Cirkvi uprostred svätyne čítal diakon nahlas tzv. diptychy ( gr. τά δίπτ& #965;χα, δίς – dva razy, πτύσ& #963;ω – πτυσ& #963;ειν - skladať). Pôvodne diptychy boli všetky predmety, ktoré sa skladali z dvoch častí. V cirkvi sa neskôr diptychy delili podľa užívania v bohoslužbe: → diptychy určené pre krst; → za živých; → diptychy svätých alebo martyrológia; → diptychy mŕtvych. Na nich boli napísané mená živých a zosnulých, ktorí sa spomínali počas slávenia Eucharistie. Diptychy → dve dosky z dreva, slonoviny, alebo kovu, spojené závesmi alebo motúzom; → natreté voskom a urobený podľa vzoru Mojžíšovych tabúľ zákona. Do nich sa vkladali mená napísané na pergamene, → tie diakon čítal nahlas. Okrem pergamenu sa používal i vosk (sadra alebo krieda), ktorým boli natreté. Neskôr ich už potichu čítal iba celebrat. Na tabuliach boli na jednej strane napísané mená zosnulých a na druhej mená živých kresťanov.

Význam diptychov → zachovávanie a odovzdávanie pamiatky mien obetavých a statočných členov cirkevnej obce. Diakon najprv čítal mená podľa hodností. Prvé boli čítané → mená mučeníkov, zvlášť uctievaných biskupov, ako i iných, ktorí svojím životom a svedectvom zanechali po sebe pamiatku.

V prvotnej Cirkvi sa slávila iba jedna liturgia, ktorá bola obetovaná za celú miestnu cirkev. Preto sa v diptychoch spomínalo zvlášť na žijúcich dobrodincov, alebo už na zosnulých, ktorí zosnuli v nádeji na vzkriesenie. Neskorší vývoj diptychov dal základ pre vznik cirkevných kalendárov.

Dôležitým miestom pre spomienku je tzv. Intercessio - modlitba príhovoru, ktorá v anafore nasleduje po epikléze. Je potrebné zdôrazniť, že novozmluvná obeta sa prinášaná „za všetkých a za všetko. Všetky ľudské problémy a trápenia sa zjednocujú v prinášaní tejto obety. Kňaz pri jej slávení vzdáva vďaky, prosí a vrúcne sa prihovára k Bohu. Vytrvalosť kresťana vo svojom vzťahu k Bohu musí byť eucharistická, t.j. byť naplnení vďakyvzdávaním za všetky dobrodenia, ktoré dostal od Boha, viditeľné i neviditeľné, lebo božská liturgia má byť práve prejavom dobrorečenia Bohu.

Obeta Eucharistie sa prináša za živých a mŕtvych, za Cirkev pozemskú i nebeskú. Za tých, ktorí ešte „žijú v tele“ (Flp 1, 22) a za tých, ktorí túžia „byť s Kristom“ (Flp 1, 23) a už sa „vysťahovali z tela a nasťahovali sa k Pánovi“ (2 Kor 5, 8).Kňaz túto všesvetovú obetu prináša na odpustenie hriechov za všetkých, ktorí sú od vekov zosnulí vo viere a majú nádej na vzkriesenie. Prosí Boha o ich vnorenie sa do hlbín večného šťastia.

V  anafore nasleduje modlitba, v ktorej sa spomína sv. Ján Krstiteľ, sv. apoštoli, svätý konkrétneho dňa, ako i všetci svätí. Tu sa kňaz modlí i za tých, ktorí zomreli v nádeji na vzkriesenie a večný život. V tejto modlitbe sú dve prosby: za svätých a zosnulých. Je potrebné rozlíšiť tieto jednotlivé pomenovania. Svätí „zosnulí vo viere“ sú tí, ktorých svätosť žiarila už počas pozemského života a Cirkev to potvrdila. Avšak zosnulí sú aj tí, ktorí zosnuli „v nádeji na vzkriesenie i život večný“. V anafore sa spomínajú svätí a tí, ktorí už skrze vieru získali večný život a majú účasť na Božom živote (2 Pt 1, 4). Avšak o osude zosnulých nevieme nič, preto sa za nich modlí Cirkev ústami kňaza, aby im Boh udelil pokoj, tam, kde On prebýva.