Proskomídia - modlitba predloženia darov

Po okiadzaní pripravených darov, kňaz hovorí „modlitbu predloženia darov“.

„Bože, Bože náš, ty si celému svetu poslal za pokrm nebeský chlieb, nášho Pána a Boha Ježiša Krista, Spasiteľa, Vykupiteľa a Dobrodincu, ktorý nás požehnáva a posväcuje. Ty sám požehnaj tieto dary a prijmi ich na svoj nebeský žertveník. Pamätaj, dobrý a láskavý Pane, na tých, čo ich priniesli, aj na tých, za ktorých sú prinesené, a nás zachovaj neodsúdených pri posvätnom konaní tvojich božských tajomstiev.

Lebo posväcuje sa a oslavuje tvoje vznešené a veľkolepé meno Otca i Syna i Svätého Ducha teraz i vždycky i na veky vekov. Amen.“

Boh, ktorý posiela celému svetu svoj pokrm sa spomína v Ž 136 (135),25a - „On dáva pokrm každému stvoreniu“.

Ž 136 (135) je nazývaný veľkým hallelom, je to chválospev v ktorom sa v dvadsiatich šiestich veršoch spomínajú veľké Božie činy a po každom verši sa 26 ráz opakuje: „lebo jeho milosrdenstvo je večné“. Bol určený pre sviatočnú chrámovú bohoslužbu. Jeho obsah svedčí o tom, že bol prednášaný či spievaný pri veľkonočnej slávnosti. Židovská gemara hovorí, že sa používal pred podávaním štvrtého kalicha s vínom.

 V. 25a patrí do oddielu vv. 23-25, ktoré sú „chválou za stálu ochranu“. Pán stále vedie, ochraňuje a stará sa o svoj ľud. Ale Božie milosrdenstvo nepatrí iba jeho ľudu. Pán, Tvorca všetkého, je aj sýtiteľom každého tela, tak človeka, ako aj všetkých živočíchov. Každý deň im dáva, čo potrebujú.

Boh dáva človeku každý deň, čo potrebuje k životu a vyššie spomenutá modlitba, ktorej prvá časť je inšpirovaná Ž 136 (135),25a, pridáva „nebeský chlieb“. Slovné spojenie „chlieb z neba“ (gr.  „arton ek tū ūranū“) používa evanjelista Ján v  Ježišovej reči o eucharistickom chlebe (por. Jn 6,31nn). Veľkonočný chválospev (veľký hallel), spomienka na nebeský chlieb, spomínaný v Jánovom evanjeliu a posledná Ježišova veľkonočná večera, ktorá je u synoptikov časom ustanovenia eucharistie, sa akoby stretávali v modlitbe predloženia darov, ktorá je najdôležitejšou modlitbou proskomídie.

Ježiš Kristus je tu spomínaný ako náš Pán a Boh, Spasiteľ, Vykupiteľ a Dobrodinec.  

Spojenie „Pán a Boh“ s privlastňovacím zámenom sa nachádza u Jn 20,28 v dialógu vzkrieseného Ježiša s Tomášom, ktorý nechcel veriť slovám ostatných učeníkov, ktorí už videli Vzkrieseného. Ten hovorí o podmienkach pre svoju vieru v zmŕtvychvstanie Ježiša – vidieť na jeho rukách stopy po klincoch, vložiť ruku do týchto rán a vložiť ruku do jeho boku. Keď mu to Ježiš pri ďalšom zjavení umožní, on vyznáva: „Pán môj a Boh môj“.

Snáď by bolo možné povedať, že kňaz, ktorý sa pripravuje na slúženie veľkého tajomstva liturgie, reaguje na Ježišove slová, ktoré boli odpoveďou Tomášovi: „Blahoslavení tí, čo nevideli a uverili“ (Jn 20,29b). On, ktorý „nebude vidieť“ má uveriť, že z predloženého chleba sa stane nebeský chlieb.

Ďalej sa o Ježišovi Kristovi hovorí, že je Spasiteľ, Vykupiteľ a Dobrodinca.

Titulom „Spasiteľ“ (gr. sōtēr) je Ježiš z  Nazareta označený na sedemnástich miestach Nového zákona. Samé meno „Ježiš“ znamená „JHWH je spása“.

V gréckom svete sa titul sōtēr používal pre bohov, cisára, štátnikov, ale tiež pre lekárov. V Starom zákone nie je nikde Mesiáš označený ako Spasiteľ, toto označenie patrí iba Bohu (por. napr. Iz 49,6; Zach 9,9). Preto aj Nový zákon hovorí na niektorých miestach o Bohu ako o Spasiteľovi (por. napr. Lk 1,47; 1 Tim 1,10; 2,3; Tit 1,3; 3,4; Jud 25). Miesta Nového zákona, kde je Ježiš označený ako Spasiteľ, sú napr. Lk 2,11; Jn 4,42; Sk 5,31; 13,23; Ef 5,23; Flp 3,20n; 2 Tim 1,10; Tit 1,4; 2,13; 2 Pt 1,1; 2,20; 3,2; 3,18; 1 Jn4,14; Zjv 5,31; 13,23. Obsahom spásy je záchrana z hriechov (por. napr. 1 Tim 1,15) a dar večného života (por. napr. 1 Tim 1,10). Terapeutický rozmer spásy (por. napr. 1 Pt 2,25) robí titul „Spasiteľ“ príbuzným s označením lekár (por. napr. Mk 2,17; Lk 5,31) a s Ježišovou uzdravovateľskou činnosťou.

 Ježiš z Nazareta, ktorý v liturgii dáva svoje telo a krv pod spôsobom chleba a vína, ktoré sa na premenenie pripravuje v proskomídii a zavŕšením pro skomídie je „modlitba predloženia darov“, je označený ako Spasiteľ – čiže lekár duší a tiel, záchranca z hriechov a darca večného života.

Ďalej je tu Ježiš označený ako „Vykupiteľ“. Je tu použité grécke slovo „lytrōtēs“. V Novom zákone je týmto slovom označený Mojžiš v Štefanovej obrannej reči, v Skutkoch apoštolov (por. Sk 7,35). V tomto verši je Mojžiš veľmi jasne typom Ježiša Krista. Mojžiš, ktorého odmietli, keď povedali: „Kto ťa ustanovil za knieža a sudcu?!“(por. Ex 2,14). I Ježiš je odmietnutý slovami veľkňazov a starších ľudu: „Akou mocou toto robíš? A kto ti dal túto moc?“(Mt 21,23; par.). Ale Boh poslal Mojžiša za vysloboditeľa, vykupiteľa Izraelitov z egyptského otroctva. Boh poslal Ježiša, aby sa stal Vysloboditeľom, Vykupiteľom všetkých, ktorí sa stanú jeho ľudom, z hriechu (por. Mt 1,21), z rúk nepriateľov (por. Lk 1,73) a jeho oslobodenie prinesie slobodu (por. Jn 8,36).

Ježiš je aj Dobrodincom. Titul „dobrodinec“ (gr. euergetes) si dávali vládcovia Egypta (napr. Ptolemaios IX., 147-117 pr. Kr.) a Sýrie (napr. Antiochos VII., 141-129 pr. Kr.). Panovníci si potrpeli na to, aby si ich ľudia uctievali aj takýmto titulom. Ježiš napomína svojich učeníkov, ktorí sa hádali o prvenstvo, že nemajú túžiť po takejto pocte (por. Lk 22,25n). Ich dobrota má ostať skrytá (por. napr. Mt 6,3n). On sám „dobre robil“,gr. „euergetōn“ (por. Sk 10,38). V reči apoštola Petra takto o Ježišovi píše autor Skutkov apoštolov pri prijatí prvých pohanov v dome stotníka Kornélia v Joppe. Ježiš odmieta oslavu za svoju dobrotu. Keď ho raz „ktorýsi popredný muž“ oslovil „Učiteľ dobrý“ (gr. agathé) (por. Lk 18,18), on toto oslovenie odmietol so slovami: „Prečo ma nazývaš dobrým? Nik nie je dobrý (gr. agathós), jedine Boh“ (por. Lk 18,19). On, dobrý Boh, zriekol sa svojho všetkého božského, teda aj dobroty patriacej jedine Bohu. Stal sa zlým, zločincom, ktorého bolo treba potrestať smrťou, ukrižovať (por. Flp 2,5-8).

Ježiš Kristus je však dobrodinec par excellence. Jeho dobrodenia nie sú určené len pre pozemský život človeka, ale Ježiš ponúka cez svoje umučenie a zmrtvývstanie ponúka človeku dobrá pre život večný. I tieto dobrá sú sprostredkované prostredníctvom svätej liturgie.

Modlitba ďalej hovorí, že Ježiš je ten, ktorý „požehnáva a posväcuje“.

Pre požehnanie Starý zákon používa hebrejský výraz b^erākâ. Tento obyčajne znamená udelenie materiálneho dobra a často vystupuje v kontraste so zlorečením (por. Gn 27,12; Dt 11,26-29; 23,5; 28,2; 33,23). V tom istom zmysle používa Nový zákon grécke slovo eulogia. V Novom zákone okrem materiálneho požehnania (por. Hebr. 6,7; 12,17; 2 Kor 9,5), označuje aj duchovný prínos evanjelia (por. Rim 15,29; Ef 1,3).

Eulogia je zloženým slovom. Je to slovo eu, ktoré znamená „dobre“ a logia znamená „slová“. Takto bolo slovo „požehnanie“ preložené aj do iných jazykov napr. latinský bene – dictio, či cirkevnoslovanský blaho – slovíti. I v tomto nachádzame vzťah medzi požehnaním a kliatbou, vzťah medzi slovom dobrým a slovom zlým.

Ježiš prináša požehnanie - „dobré slovo“. Jeho slovo je silné v dobre, prináša dar, ktorý zasahuje do hĺbky duše. Je to dar a slovo zároveň. Ježiš sám je v prvom rade požehnaný (por. Mt 21,9; Mk 11,9; 14,61; Lk 1,41; 19,38; Jn 12,13). Ježišov príchod na svet znamená požehnanie pre ľudí, (por. Ef 1,3), požehnanie prinesené Kristom je spôsobené tým, že odvrátil ľudí od neprávosti (por. Sk 3,29). Na tom sa zakladá požehnanie ľudí, že budú konať dobro ostatným, ako samému Ježišovi (por. Mt 25,33). Jeho verejné účinkovanie bolo zamerané aj na požehnanie, napr. detí (por. Mk 10,16), keď odchádzal z tohto sveta, požehnával svojich učeníkov (por. Lk 24,50) a Ježišovi apoštoli odovzdávajú Kristovo požehnanie, ako napr. Pavol (por. Rim 15,29). 

Požehnanie je teda prejavom Božej blízkosti a  jeho nevyčerpateľnej štedrosti. Božia blízkosť a štedrosť je viditeľná vo svätej liturgii. V Liturgii sv. Jána Zlatoustého je požehnanie veľmi častým úkonom kňaza, ktorý požehnáva veriacich a tým je naznačené požehnanie, ktorým je obdarovaný človek prítomný na liturgii.