Rozhovor na päť minút s o. Tomášom Labaničom, autorom ikon v novoposvätenej Kaplnke zvestovania Presvätej Bohorodičke v Gamingu v Rakúsku

Ako vôbec vznikla myšlienka výstavby kaplnky východného obradu?

Celá idea kaplnky východného obradu od začiatku existencie Medzinárodného teologického inštitútu v Gamingu bola nepriamo vpísaná do sŕdc tých, čo prichádzali študovať z akejkoľvek časti východnej Európy a vyrastali vo východnom obrade. Zároveň bola aj skrytou túžbou kardinála Schönborna, ktorý si uvedomoval jej dôležitosť. Keďže jeden zo základných princípov inštitútu je byť mostom medzi Východom a Západom, bolo žiaduce čím skôr nájsť a prispôsobiť dôstojné miesto slávenia obradov, aby tí, čo prišli z Východu, mali kde rozvíjať svoj náboženský život, a tí, čo pochádzajú zo západného obradu, mohli vidieť na vlastné oči, čo to znamená byť katolíkom východného obradu.

Aký ste mali pocit, keď padla myšlienka, že by ste mohli byť autorom ikon v kaplnke, a aké pocity ste prežívali, keď boli dokončené?

Mal som pocit, že sa mi splnil sen, hoci som bol iba na začiatku. Aj keď som už mal isté skúsenosti s ikonopisectvom, tu bolo potrebné vymaľovanie celého priestoru kaplnky, a hlavne vytvorenie teológie priestoru, ktorý sme dostali. Bolo pre mňa nezabudnuteľné, ako sme po večeroch rozmýšľali, ako napríklad rozmiestniť svätých a ktorú ikonu dať na ktoré miesto. Na konci celého procesu, ktorý trval tri letá, to bol pocit vytvorenia domova, keďže ten priestor bol využívaný na slúženie liturgií dva roky pred dokončením a môžem povedať, že sme ho nielen naplnili ikonami, ale aj týmto spôsobom premodlili.

Ktorou ikonopiseckou školou ste sa nechali pri tvorbe ikon inšpirovať?

Celkovo viac inklinujem ku gréckemu štýlu, hoci by sa dalo povedať, že ikonopisec si časom vytvorí svoj vlastný štýl na základe toho, čo ho  viac oslovuje z estetickej stránky, keď medituje nad ikonami a vyberá, ktorú by rád urobil. S ikonopisectvom je to ako s duchovným rastom – nejsť dopredu znamená stagnovať. Tým mám na mysli, že nikto, kto píše ikony, nemôže povedať, že dosiahnutá úroveň umeleckej zdatnosti a duchovnej kontemplácie pri jej robení mu stačí. Vždy bude niečo, čo sa dá objaviť alebo urobiť lepšie a dokonalejšie.