Amoris Laetitia - posynodálna apoštolská exhortácia svätého otca františka
Žalmista opisuje rodinu ako dom, kde muž a jeho žena sedia pri stole a deti ich obklopujú (Ž 128, 3). Ak rodičia sú základom domu, deti sú „živé kamene“ rodiny (1 Pt 2, 5). Ž 127 poukazuje na starozákonnú kultúru, ale aj oslavu detí v každom okamžiku života (budovanie domu, spoločenský život, obchodovanie). Deti sú znakom nielen naplnenia rodiny, ale zároveň aj pokračovaním dejín spásy.
Prvotná cirkev sa stretáva po domoch za účelom spoločnej Eucharistie a modlitby (1 Kor 16, 19; Rim 16, 5; Kol 4, 15). Takto sa byt či dom premieňa na domácu Cirkev, na chrám, na Krista sediaceho pri stole. Apoštol Ján v knihe zjavení: „Stojím pri dverách a klopem. Kto počúvne môj hlas a otvorí dvere, k tomu vojdem a budem s ním večerať a on so mnou“ (Zjv 3, 20). To je dom, ktorý vo svojom vnútri má Božiu prítomnosť, spoločnú modlitbu, a Pánovo požehnanie. Ako hovorí Ž 128, 4 – 5: „ ... bude požehnaný muž, ktorý sa bojí Pána. Nech ťa žehná Pán zo Siona“.
Rodina je miesto na učenie, prvý učitelia sú rodičia. Toto právo je vyjadrené aj v knihách Starého zákona. (Ex 12, 26 – 27; Dt 6, 20 – 25). Židia doma poúčali svoje deti o viere. Cez dialóg im rozprávali o Bohu, o viere, o tom čo Boh urobil pre ich ľud. Ohlasovanie viery v rodine potvrdzuje aj Ž 78, 3 – 6, dokonca hovorí o povinnosti rodičov ohlasovať vieru svojim deťom. Kniha Ex 13, 14 poukazuje na dialóg v rodine o viere. Žalm 148, 12 potvrdzuje odovzdávanie viery z generácie na generáciu.
Bod 14 - 15 – 16
|
(6678)
