Amoris Laetitia - posynodálna apoštolská exhortácia svätého otca františka
Žalmista opisuje rodinu ako dom, kde muž a jeho žena sedia pri stole a deti ich obklopujú (Ž 128, 3). Ak rodičia sú základom domu, deti sú „živé kamene“ rodiny (1 Pt 2, 5). Ž 127 poukazuje na starozákonnú kultúru, ale aj oslavu detí v každom okamži ku života (budovanie domu, spoločenský život, obchodovanie). Deti sú znakom nielen naplnenia rodiny, ale zároveň aj pokračovaním dejín spásy.
Prvotná cirkev sa stretáva po domoch za účelom spoločnej Eucharistie a modlitby (1 Kor 16, 19; Rim 16, 5; Kol 4, 15). Takto sa byt či dom premieňa na domácu Cirkev, na chrám, na Krista sediaceho pri stole. Apoštol Ján v knihe zjavení: „Stojím pri dverách a klopem. Kto počúvne môj hlas a otvorí dvere, k tomu vojdem a budem s ním večerať a on so mnou“ (Zjv 3, 20). To je dom, ktorý vo svojom vnútri má Božiu prítomnosť, spoločnú modlitbu, a Pánovo požehnanie. Ako hovorí Ž 128, 4 – 5: „ bude požehnaný muž, ktorý sa bojí Pána. Nech ťa žehná Pán zo Siona“.
Rodina je miesto na učenie, prvý učitelia sú rodičia. Toto právo je vyjadrené aj v knihách Starého zákona. (Ex 12, 26 – 27; Dt 6, 20 – 25). Židia doma poúčali svoje deti o viere. Cez dialóg im rozprávali o Bohu, o viere, o tom čo Boh urobil pre ich ľud. Ohlasovanie viery v rodine potvrdzuje aj Ž 78, 3 – 6, dokonca hovorí o povinnosti ro dičov ohlasovať vieru svojim deťom. Kniha Ex 13, 14 poukazuje na dialóg v rodine o ;viere. Žalm 148, 12 potvrdzuje odovzdávanie viery z generácie na generáciu.
Bod 14 - 15 – 16
|
(6296)
