Amoris Laetitia - posynodálna apoštolská exhortácia svätého otca františka
Povinnosťou rodičov je napĺňať poslanie učiteľa viery (Prís 3, 11 - 12; 6, 20 – 22). Deti sú zas povolané prijať a praktizovať prikázanie: „Cti otca svojho i matku svoju“ (Ex 20, 12), v ktorom sloveso „ctiť“ znamená uskutočňovať rodinné a spoločenské úlohy v ich plnosti, a nezanedbávať ich s rôznymi výhovorkami (Mk 7, 11 - 13). Naozaj, kto si ctí otca, odčiňuje svoje hriechy, „kto si ctí matku, počína si tak, ako keby si zhromažďoval poklady“ (Sir 3, 3 - 4).
Deti nie sú majetkom rodiny, ale majú svoju osobnú cestu života. Ježiš je vzor podriadenosti voči rodičom: „bol im poslušný“ (Lk 2, 51). Životné rozhodnutie dieťaťa o jeho kresťanskom povolaní môže vyvolať nesúhlas v rodine, či jej rozdelenie pre uskutočnenie zasvätenia sa Božiemu kráľovstvu (Mt 10, 34 - 37; Lk 9, 59 - 62). 12 ročný Ježiš hovorí Márii a Jozefovi, že má dôležitejšiu úlohu, ktorú musí naplniť mimo svojej rodiny (Lk 2, 48 - 50). Dôležitosť duchovných väzieb, v rodinách a spoločenských vzťahov: „Mojou matkou a mojimi bratmi sú tí, čo počúvajú Božie slovo a uskutočňujú ho“ (Lk 8, 21).
Ježiš vyzdvihuje deti, aj keď staroveký Blízky východ ich má za bytosti bez vlastných práv a súčasť rodinného majetku. Ďalej ich predstavuje dospelým ako učiteľov jednoduchej a spontánnej dôvery voči druhým a voči Bohu: „ Ak sa neobrátite a nebudete ako deti, nevojdete do neb. kráľovstva. Kto sa teda poníži ako toto dieťa, ten je najväčší v neb. kráľovstve“ (Mt 18, 3 - 4).
Bod 17-18
|
(6120)
