SPOLOČENSKO-NÁBOŽENSKÁ SITUÁCIA V ČESKOSLOVENSKU V ROKOCH 1945-50 (4)
V druhej polovici r. 1949 boli prijaté zákony a vládne nariadenia, ktoré dostávali cirkev do hmotného podriadenia štátu:
- zákon č. 217 Zb. zo dňa 14. 10. 1949, na zriadenie úradu pre veci cirkevné,
- zákon č. 218 Zb. zo dňa 14. 10. 1949 o hospodárskom zabezpečení cirkvi a náboženských spoločností štátom,
- vládne nariadenie č. 219 Zb. zo dňa 18. 10. 1949 o hospodárskom zabezpečení rímskokatolíckej cirkvi štátom.
Podobne vládne nariadenia č. 220, 221, 222, 223 Zb. zo dňa 18. októbra 1949 pojednávali o hospodárskom zabezpečení Cirkvi československej, evanjelickej, pravoslávnej a ostatných náboženských spoločnosti štátom. Aj nasledujúce zákony a vládne nariadenia:
- vládne nariadenie č. 228 Zb. zo dňa 25. októbra 1949 o pôsobnosti a organizácii Štátneho úradu pre veci cirkevné,
- zákon č. 265 Zb. z 7. 11. 1949 o rodinnom práve, ktorým boli zavedené jedine platné občianske sobáše uzatvárané pred Národným výborom,
- zákon č. 268 Zb. z 7. 11. 1949 o matrikách, ktorým matriky a výpisy z nich boli prehlásené za verejné listiny, ktoré vedú miestne národné výbory /bolo zrušené úradné vedenie matrík cirkevnými úradmi/ veľmi obmedzovali pôsobnosť cirkvi.
V dôsledku týchto zákonov v Československu v nastáva veľmi veľké obmedzenie pôsobnosti cirkvi a to predovšetkým zriadením cirkevných oddelení pri krajských a okresných národných výboroch. Cirkevné oddelenie je súčasťou referátu pre všeobecné vnútorné veci. Zodpovedným za celý chod cirkevného oddelenia je cirkevný tajomník, ktorý vzhľadom k významu cirkevnej politiky má zvláštne postavenie.
Cirkevní tajomníci na KNV a ONV, ateisti, mnohokrát príslušníci ŠtB, mali dozerať na činnosť cirkvi a kňazov. Dávali a odoberali štátny súhlas kňazom. Bez povolenia tajomníka kňaz nemohol liturgizovať, spovedať v chrámoch inej farnosti, cirkevní tajomníci rozhodovali o tom, kto bude a kto nebude prijatý na teologické štúdia atď...
Intrigy proti kňazom boli pripravované ako odsúdenie rímskokatolíckeho kaplána v Senici, keď ho miestny riaditeľ gymnázia a jeden občan ateistického razenia udali ŠtB, že v škole na hodinách náboženstva pôsobil na školákov protisovietsky a protikomunisticky, keď ich nabádal, aby nepodpisovali zdravicu Stalinovi, ospravedlňoval vojnu Nemecka proti Sovietskemu zväzu a svätenie zbraní Nemcom pokladal za ospravedlniteľné. I keď ako sám povedal, že sú to absolútne lži, dňa 2. 3. 1950 bol v Bratislave odsúdený na tri roky väzenia.
Rok 1950 predstavoval novú epochu vo vzťahu cirkvi a štátu. Jednoznačne štátna moc za pomoci sovietskych poradcov sa rozhodla ísť v boji proti cirkvi až do posledných absurdných dôsledkov. V tomto roku l. marca pri sčítaní ľudu v ČSR bolo 12 338 450 obyvateľov, z toho na Slovensku 3 442 317. K maďarskej národnosti na Slovensku sa hlásilo 335 tis. obyvateľov, k ukrajinskej a ruskej 45 tis., k českej 40 tis., k nemeckej 5 tis., k poľskej 2 tis. a k iným dovedna 10 tis. obyvateľov. V tom čase v Čechách žilo 258 tis. Slovákov.
Pri sčítaní obyvateľstva v ČSR sa ku katolíckej Cirkvi hlásilo 74,42 %, na Slovensku 76,20 % obyvateľov.
Napriek tomuto vysokému percentu veriacich vláda pokračovala vo svojom boji proti Cirkvi. Dňa 16. 3. 1950 požiadala pápežského nuncia Ottavia da Liva, ktorého označila za „vatikánskeho špióna“, aby opustil Československo.
Ohniskami cirkevného života boli odjakživa kláštory mužských a ženských reholí a preto komunistická vláda v ČSR sa snažila o ich rýchle a rázne likvidovanie.
Už v januári 1949 sa zamerali na kláštory. Dňa 19. 7. 1949 pri jednaní vlády s predstaviteľmi reholí im vytýkali, že sú ostro naladení proti režimu a preto vláda urýchlila riešenie otázky „kláštorov“.
Podobne 22. 11. 1949 v Prahe bol vydaný návrh na postup proti reholiam a kláštorom - príprava tzv. akcia K. Samotný návrh postupu bol rozdelený do základných 5. bodov:
1. Zabrzdiť ďalší rozvoj reholí
2. Vyprázdniť kláštory a zmenšiť ich počet
3. Obmedziť materiálnu základňu reholí
4. Regulovať činnosť reholí
5. Prerušiť styky reholí so zahraničím.
Situácia okolo kláštorov v Československu bola veľmi dôkladne zmapovaná, o čom svedčí aj prehľad rádov, rehoľných domov a rehoľníkov k 31.12.1949:
Čechy
- Rády mužské počet rádov 26/ počet domov 151/ počet rehoľníkov 1509
- Rády ženské počet rádov 32/ počet domov 502/ počet rehoľníkov 7643
Slovensko
- Rády mužské počet rádov 16/ počet domov 96/ počet rehoľníkov 1019
- Rády ženské počet rádov 24/ počet domov 168/ počet rehoľníkov 4253
Zdroj: Církevní komise ÚV KSČ 1949-1951. Edice dokumentů Svazek I. Církevní „šestka“ (Duben 1949-Březen 1950). Red. Milena Janišová. Praha-Brno 1994, s. 361.
Kláštory ako bašty viery a duchovnosti, v svojej každodennej modlitbe a práci sa snažili o rozvoj duchovného života. Aktívne sa podieľali aj na vzdelávacom procese na školách, prispievali aj k rozvoju kultúry v tom pravom slova zmysle. V svojom snažení videli naplnenie jediného cieľa - oslavy Boha a spásu duše. Veľmi dobre poznávali zhubnosť a nezlučiteľnosť komunistickej a ateistickej náuky pre veriaceho človeka. A preto prvé útoky proti Cirkvi boli nasmerované práve proti ním. Násilným zabratím kláštorov a vyhnaním rehoľníkov z nich, jasne sa ukázala pravá tvár tých, ktorí mali moc. Mužské rehoľné rády boli rozpustené a ženské, ktoré ostali, boli odsúdené k vymretiu.
Zdroj: Prierez dejinami Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku.
| 
(538)
