Samostatné slávenie krstu alebo myropomazania I.
Iniciačné sväté tajomstvá, ako sme to opakovane zdôrazňovali v predchádzajúcich katechézach, krst a myropomazanie, ba dokonca aj Eucharistia, sa majú udeľovať bezprostredne po sebe, lebo predstavujú jednoliaty celok. Predsa však existujú situácie, v ktorých je nevyhnutné udeliť jedno z týchto svätých tajomstiev samostatne.
Pokiaľ ide o myropomazanie, musí sa udeliť samostatne najmä vtedy, keď bol človek z nejakého dôvodu pokrstený bez prítomnosti kňaza alebo kňazom cirkvi latinskej tradície (rímskokatolíckym kňazom).
V uvedenom prípade sa slávenie začína kňazským zvolaním „Požehnané kráľovstvo Otca i Syna i Svätého Ducha...“, teda takým, akým sa spravidla začína božská liturgia. Táto skutočnosť naznačuje jednak vysokú hodnotu myropomazania, jednak jeho úzku spätosť s Eucharistiou.
Po odpovedi ľudu slovíčkom „Amen“ nasleduje známa stichira 6. hlasu: „Kráľu nebeský, Utešiteľu, Duchu pravdy...“ Je to zaiste najznámejšia modlitba kresťanov grécko-slovanského obradu adresovaná Svätému Duchu. Ide o stichiru z veršových slôh Sviatku Päťdesiatnice, teda Zostúpenia Svätého Ducha, ktorá sa však stala súčasťou zvyčajného začiatku a tiež takmer všetkých bohoslužieb. Obsahuje viaceré oslovenia Svätého Ducha, teologicky mimoriadne hlboké, pričom prakticky všetky sú prevzaté zo Svätého písma alebo z diel najvýznamnejších cirkevných otcov. Napríklad oslovenie „Utešiteľ“ alebo „Duch pravdy“ pochádza z reči samého Pána Ježiša (porovnaj Jn 14, 16 alebo 16, 13). Jej umiestnenie na začiatok obradu myropomazania je veľmi logické, veď práve v tomto svätom tajomstve ide o Svätého Ducha a jeho pôsobenie azda najviac.
Po skončení spevu spomenutej stichiry diakon alebo kňaz prednáša prvú časť veľkej ekténie, teda ekténie, ktorá sa spravidla nachádza aj na začiatku božskej liturgie. V tomto prípade však veľká ekténia obsahuje aj sedem prosieb, ktoré sa nikde inde nenachádzajú, sú vlastné len obradu samostatného slávenia myropomazania. Keďže sú z teologického hľadiska mimoriadne bohaté, počas ich pozorného počúvania môžeme nadobudnúť veľa hodnotných informácií o myropomazaní.
Všetky predmetné prosby spomínajú myro, teda hlavnú matériu tohto svätého tajomstva, pričom mu nejakým spôsobom dávajú prívlastky „presväté, dobročinné a všetko zdokonaľujúce“. Je to zaiste narážka na skutočnosť, že toto myro bolo posvätené biskupom na Veľký štvrtok, takže sa osobitým spôsobom stalo nositeľom Ducha, ktorý je absolútne svätý, veď je božskou osobou, ktorý je pôvodcom každého dobra a všetko privádza k dokonalosti.
Prvá prosba naznačuje, že skrze myropomazanie môže človek prijať schopnosť zvíťaziť nad všetkými nástrahami, ktoré prichádzajú tak od diabla, ako aj od tela a sveta. Pod „telom a svetom“ treba zaiste rozumieť Božie stvorenie, ale zasiahnuté a poškodené hriechom, najmä prvotným (dedičným). Druhá prosba pripomína, že vďaka Svätému Duchu môže byť kresťan odvážnym Kristovým bojovníkom, teda môže neohrozene chrániť a presadzovať hodnoty Božieho kráľovstva. Z tretej prosby vyplýva, že práve pôsobením Svätého Ducha môže človek po celý svoj život zotrvať v pravej viere, nádeji a láske. Štvrtá prosba vyjadruje presvedčenie, že vďaka milosti, ktorú kresťan prijíma cez myropomazanie, stáva sa schopným odvážne vyznávať pred ľuďmi Kristovo meno, preňho trpieť a rozhodovať sa vždy v súlade s láskou. Piata prosba naznačuje, že skrze myropomazanie môže človek vzrastať v čnostiach a dôkladnejšie zachovávať prikázania. Šiesta prosba pripomína, že cez myropomazanie prichádza spasiteľná bázeň, ktorú by kresťan pred Bohom určite mal mať. Z poslednej vlastnej prosby tejto ekténie vyplýva, že práve pôsobením Svätého Ducha môže kresťan dospieť k dokonalosti, k plnej miere Kristovho vzrastu, o ktorej hovorí aj svätý apoštol Pavol vo svojom liste (porov. Ef 4, 13). Zdroj: Slovo 2007, č. 16.
|