MIŽIČKO, Jozef

    Narodil sa 7. januára 1847 v obci Okružná neďaleko Prešova, v rodine Andreja Mižička a Márie, rod. Sučkovej. Po absolvovaní základného vzdelania na miestnej ľudovej gréckokatolíckej  škole, pokračoval v štúdiách na Maďarskom kráľovskom gymnáziu v Prešove. Teologické štúdiá započal v Užhorode, neskôr študoval v Trnave a Viedni, nakoľko bohoslovecká fakulta do roku 1880 v Prešove nebola. Pred kňazskou vysviackou prijal v Okružnej sviatosť manželstva s Irmou Mihaličovou, dcérou miestneho farára o. Jána Mihaliča (1848-1888). Na kňaza bol vysvätený 26. novembra 1873 v katedrálnom chráme v Prešove.

    Ako mladý kňaz pôsobil výlučne v rusínskom regióne. Jeho prvou kaplánskou zastávkou bola obec Torysky a krátko na to tiež Kamienka, kde ako novokňaz vypomáhal v týchto veľkých parochijach spišského regiónu.  V schematizme Prešovskej eparchie z roku 2004 sa objavuje  ako systematizovaný kňaz až v rokoch 1875-1876, kedy bol dočasným administrátorom  v Jakubanoch. V roku 1876 bol určený za farára do obce Porúbka pri Humennom a v roku 1882 bol preložený do Soboša v okrese Svidník (dnes farnosť Fijaš). Zo Soboša odchádza v roku 1889, kedy sa stáva farárom vo svojej rodnej obci Okružná v Šarišskej župe.

    V Soboši mu vo veku 34 rokov zomrela manželka Irma, v Okružnej vo veku 16 rokov dcéra Irma a neskôr i syn - maturant Mikuláš. Ostáva sám s jediným synom Eugenom, ktorý bol v roku 1902 vysvätený na kňaza /pôsobil vo farnosti Hradisko 1902-1905 a potom do svojej smrti ako dekan-farár vo Varhaňovciach 1905-1942/.

    Jozef Mižičko sa neustále vzdelával. V roku 1887 urobil skúšky na gymnaziálneho profesora náboženstva. Po stránke jazykovej ovládal slovom i písmom: rusínčinu, maďarčinu, latinčinu, nemčinu, ruštinu a gréčtinu. V roku 1895 ho vladyka Ján Vályi za dovtedajšie zásluhy menoval dekanom Prešovského dekanátu. Ten istý biskup ho natrvalo v roku 1897 povoláva do Prešova, kde sa stáva profesorom dogmatickej teológie, špirituálom v kňazskom seminári a je tiež menovaný konzistoriálnym radcom.

    V roku 1902 sa stáva členom Prešovskej kapituly. Je totiž vymenovaný kráľovským veličenstvom cisárom Františkom Jozefom I.  za mladšieho kanonika a postupne získava všetky kanonické stupne. Po smrti kanonika Juraja Répassyho sa v roku 1915 stáva jeho nástupcom vo funkcii veľprepošta Prešovskej kapituly. V tomto období zastáva funkciu generálneho vikára Prešovskej eparchie o čom je zmienka i v listine pápeža Benedikta XV., ktorou menuje Jozefa Mižička pápežským prelátom. Nakoľko bol vdovcom, po smrti biskupa Jána Váliyho v roku 1911 sa jeho meno spomínalo v súvislosti s výberom nového kandidáta na uprázdnený biskupský stolec. Neskôr, v roku 1918, namiesto chorľavejúceho Jozefa Mižička, preberá pozíciu prvého kňaza v eparchii /1. októbra 1918/ ThDr. Mikuláš Russnák, blízky spolupracovník a mladší kolega J. Mižička, ktorý bol z rozhodnutia biskupa Nováka menovaný generálnym vikárom.

Jozef Mižičko zomrel 8. októbra 1918 vo svojom kanonickom byte v Prešove o 22. hod. večer, vo veku 72 rokov a 45. roku kňazstva. Pohrebné obrady vykonal 10. októbra 1918 v katedrálnom chráme sv. Jána Krstiteľa v Prešove, za účasti veľkého počtu kňazov, rehoľníkov a veriacich vladyka Dr. Štefan Novák  Telesné ostatky boli uložené na mestskom cintoríne v Prešove, kde sa podnes nachádza skromný kamenný náhrobok tohto skromného hodnostára Prešovskej eparchie.

V novinách Eperjesi lapok, ktoré 13. októbra 1918 informovali o smrti Jozefa Mižička je toto konštatovanie: „Mižičko Jozef, úprimná a šľachetná osobnosť svojim srdečným humorom získal si iba ctiteľov a priateľov. So svojimi dlhoročnými skúsenosťami a znalosťami , spoločenské záležitosti zakaždým vybavil. Toto si u neho vážil i biskup Dr. Štefan Novák a za svojej neprítomnosti vždy jeho poveril riadením Prešovskej cirkevnej stolice.“ Životnú úlohu o. Jozefa Mižička pekne vystihol o. Dr. István Szémán, ktorý v nekrológu pre vestník Egyház és Iskola napísal: „Krátko môžeme jeho život zasadiť do troch spájajúcich sa čiar. Prvá je čiara šľachetná ako manžela a otca, znášajúceho ťažké životné skúšky. Čiara druhá: požehnaný pastoračnou múdrosťou, čistým srdcom pôsobiaci ako duchovný otec, neskôr profesor teológie a seminárny špirituál. Čiara tretia: v Cirkvi na vysokom stupni v úplnej skromnosti a s chápajúcou dušou účinkujúci veľkňaz. Tieto tri čiary zoskupené do jedného bodu vytvárajú pred nami stojaci vzor harmonického, kňazského charakteru. Tichý a nehlučný, vzácny život a jeho vnútorný obsah iba smrť pravdivo vyzdvihne, lebo ona ukáže, že nám chýba voľakto, kto snáď vo svojom živote nepoužil silnejšie slová, kto nám chýba ako dobrý priateľ, milý hosť, jeden slnečný lúč, ktorý bez rozlúčky nebadane sa vzdialil, ale aby za ním zostávajúc šero zachvelo sa v našich srdciach. On odišiel. Naše milujúce city a oltárna spolubratská láska budú verne ochraňovať jeho pamiatku.

V roku 2007 bola na Gréckokatolíckej teologickej fakulte PU v Prešove obhájená diplomová práca s názvom: Jozef Mižičko (1847-1918) – kanonik Prešovskej kapituly, pričom sa pripravuje jej knižné vydanie. V rodnej obci Okružná (okr. Prešov) sa plánuje odhalenie pamätnej tabule tomuto významnému rodákovi.

Lit.: PODKARPATSZKIJ KALENDAR 1917. zostavil: Kizák J., Eperjes. vyd.: Nase Otecsesztvo, 1916. - EPERJESI LAPOK : Megjelenik minden vasárnap - Eperjes, 13. október 1918, XLIII. évf. – 41. szám. - КPAЙНЯКОВА, M.: ЙОСИФ МИЖІЧКО – каноник нашої епархiї. In.: БЛАГОВИСТНИК:  Časopis baziliánov. XIX. ročník, č. 10 október. Prešov: vyd.: SSV v Trnave, 1983. - LACKANIČ, P., KARABINOŠ, A.: OKRUŽNÁ. Okružná, 2007. - SCHEMATIZMUS Gréckokatolíckej Prešovskej eparchie 2004. Prešov. vyd.: GBÚ, 2004.