PAVLOVIČ, Alexander

Od polovice 19. storočia začali slovanské národy intenzívne bojovať o svoju nezávislosť. V rámci Rakúsko-Uhorska sa obrodenecké snahy Slovákov rozvíjali už niekoľko desaťročí. Etnikum žijúce na území dobového Zakarpatska teda logicky nadviazalo na snaženia osobností, ktoré dnes zahŕňame do termínu „štúrovská generácia“.

Ťažisko osvetovej práce medzi ľuďmi ležalo predovšetkým na kňazoch a učiteľoch, ktorí jediní tvorili miestnu inteligenciu. Ich formáciu ovplyvňovalo najmä štúdium na slovenských teologických fakultách. Takto práve pobyt v Trnave a tunajší aktívny študentský život prispeli k neskorším plodným aktivitám jedného z najvýznamnejších predstaviteľov buditeľskej generácie Rusínov-Ukrajincov Alexandra Pavloviča.

Alexander Pavlovič sa narodil 19. septembra 1819 v dedine Šarišské Čierne (Bardejovský okres) v rodine gréckokatolíckeho kňaza. Po tom, ako vo veľmi ranom veku stratil oboch rodičov, sa siroty ujala rodina Andreja Gladišovského z Ľvova, kde Andrej absolvoval základné vzdelanie v poľskom jazyku. Odtiaľ prešiel bývať k svojmu bratovi Jozefovi, ktorý pôsobil ako kňaz v Komloši (dnešná Chmeľová). Tu absolvoval štyri triedy latinčiny (Bardejov) a ďalšie ročníky odišiel dokončiť do maďarského Miškolca. Filozofiu vyštudoval v Jágri, kde bol neskôr napriek túžbe stať sa bohoslovcom nútený nastúpiť na právnickú akadémiu. Počas rokov štúdia si privyrábal ako vychovávateľ detí v rodinách, v ktorých býval. Po krátkom čase dostal od brata Jozefa list, v ktorom mu oznamoval, že jeden bohoslovec Prešovskej eparchie zanechal Trnavu a biskup J. Gaganec je ochotný na jeho miesto poslať práve Alexandra.

Ešte počas pobytu v Trnave sa zoznámil s rodinou grófa Zamojského, ktorý vlastnil bohatú knižnicu a jej fond ochotne poskytol aktívnemu bohoslovcovi. A. Pavlovič sa tak začal zaoberať ideami českého a slovenského národného obrodenia – dielami J. Dobrovského, J. Jungmana, F. Palackého, P.J. Šafárika, J. Kollára a iných. Stal sa nadšeným obdivovateľom Ľ. Štúra. Veľmi blízke priateľstvo nadviazal predovšetkým s Jánom Palárikom, významným predstaviteľom slovenskej drámy. So štúdiom v Trnave je spojený aj začiatok literárnej činosti A. Pavloviča.

V roku 1848 bol o. biskupom J. Gagancom vysvätený na kňaza a poslaný do farnosti Stakčín. Odvolávajúc sa na zlý zdravotný stav mladý novokňaz miesto odmietol a istý čas pôsobil ako vychovávateľ v rodine grófa Szirmaja v dedine Kurima. V r. 1850 sa presťahoval do Prešova, kde bol určený za eparchiálneho archivára a protokolistu. Tu sa aktívne zapojil do činnosti Prešovského literárneho spoloku založeného A. Duchnovičom pod vedením biskupa J. Gaganca. Išlo o inštitúciu, založenú A. Duchnovičom na princípoch príbuzných s Maticou slovenskou. Hoci na jej čele stál otec biskup J. Gaganec a počas svojho trvania sa zaslúžila o vydanie niekoľkých dôležitých publikácií a značné kultúrno-spoločenské pozdvihnutie miestneho obyvateľstva, jej činnosť nikdy nebola oficiálne potvrdená.

Aj keď A. Pavlovičovi Prešov ako centrum kulúrno-spločenského diania prinášal veľa možností pre aktívnu činnosť, kvôli zdravotným problémom začal žiadať otca biskupa o pridelenie uvoľnenej farnosti vo Veľkej Poľane. Hoci biskup jeho žiadosť zamietol, A. Pavlovič sa neprestal domáhať uvoľnenia z funkcie archivára.

5. júna 1851 bol teda určený za správcu farnosti Beloveža, kde prežil plodných 13 rokov. Hoci mu vladyka súčasne ponúkal miesto učiteľa rus’koho a slovenského jazyka vo vyššom gymnáziu v Košiciach, A. Pavlovič odmietol profesorské miesto a uprednostnil život kňaza v Beloveži. Jeho „pastoračná“ populárnosť časom vzrástla natoľko, že po uvoľnení miesta kňaza vo farnosti Andrejová pri Bardejove sa miestni farníci na biskupstve domáhali pridelenia A. Pavloviča do ich farnosti. Otec biskup im z nezistených príčin nevyhovel. V roku 1862 bol Pavlovič jedným z iniciátorov založenia Spolku sv. Jána Krstiteľa v Prešove. Z toho času je známe tiež jeho blízke priateľstvo so slovenským dramatikom Jonášom Záborským, ktorý v tom čase pôsobil vo východoslovenskej farnosti Župčany pri Prešove. Literárna veda hovorí o výraznom vplyve ich vzťahov na literárnu tvorbu oboch osobností.

V r. 1864 bol Alexander Pavlovič (znovu na vlastnú žiadosť) určený za farára do Svidníka, kde pôsobil 36 rokov (do svojej smrti – 25.12. 1900) a kde je pochovaný na cintoríne pri miestnom gréckokatolíckom chráme.

Počas života Alexandra Pavloviča mu nevyšlo žiadne knižné vydanie jeho básní. Jedinou knihou, ktorá bola vytlačená, je „Pisnyk dľa makovyc’koj russkoj ditvy“ (Spevník pre makovické ruské deti), učebnica, ktorá obsahovala básničky pre najmenších školákov. Svoje diela písal prevažne tzv. „jazyčijem“ – jazykom, ktorý obsahoval prvky národného, cirkevnoslovanského a ruského jazyka. A. Pavlovič publikoval prevažne v almanachoch, kalendároch a v periodikách. Boli to najmä viedenský Visnyk, haličská Zorija Halycka, Slovo, Halyčanin, zakarpatoukrajinské periodiká Cerkovnaja hazeta, Svet, Novy svet, Karpat, Lystok, Nauka, Nediľa, slovenské Pešťbudínske vedomosti, Sokol, Černokňažník, Gwiazdka Cieszińska.

Tematicky môžeme motívy jeho tvorby rozdeliť do niekoľkých skupín: ťažká sociálna situácia na dedine („Smuťaťsja, vzdychajut ľudkove bidneňky“, „Ubohyj rusyn“, „Bidstvo Makovyci“, „Smutnych, hroznych časiv my sja dočekaly“), historická minulosť („Duma ob otamani Pidkovi...“ „Makovycja“, „Davnij Svydnyk i žyteli joho“), ťažký osud sirôt („Syrota služnycja“, „Zamerzla syrota“, „Pist syroty“), problematika emigrácie („V Ameryku choďat ľudy“, „Ameryka – novyj svit“, „Česnyj rusnak z Makovyci rozdumuje v Ameryci“), téma revolúcie r.1848-49 („Hyneť ťma užasnoj noči“, „Svoboda“ „1848 – 1849 rik“), ľúbostná poézia. Najvýraznejším dielom je poéma „Stan bidnoho seľanyna“ (Postavenie chudobného roľníka). Podnetom pre jej napísanie sa stal hladomor v r.1847, ktorého dôsledky A. Pavlovič sám zažil. Okrem toho zbieral folklór, venoval sa etnografickému i historickému výskumu, ale predovšetkým básnickej tvorbe. ... Vo väčšine svojich básní vychádzal z tradície ľudovej slovesnosti, preto mnohé jeho básne zľudoveli.

Dominantnou ideou národného obrodenia slovanských národov bola idea slovanskej vzájomnosti. Na rozdiel od aktivít haličských Ukrajincov, ktorých snaženia boli orientované čisto národne, zakarpatskí buditelia slovanskú vzájomnosť podporovali. A. Pavlovič sa pod vplyvom slovenského hnutia prikláňal k myšlienke spojenia Slovanov na demokratickej báze, na rozdiel od názorov Ľ. Štúra a M. Kostomarova, ktorí prezentovali model federácie Slovanov pod vedením Ruska. Názorovo sa stotožnil s názormi Alexeja Chomjakova, a predovšetkým Adama Mickiewicza aj Jána Kollára.

Veľký vplyv na tvorbu A. Pavloviča malo niekoľko výrazných osobností slovenskej literatúry. Bol to už spomínaný Ján Palárik, Jonáš Záborský, ale aj napríklad Andrej Sládkovič, ktorého známu Marínu prezentoval ukrajinskému etniku prekladom časti tejto veršovanej skladby. Poetický štýl A. Sládkoviča bol inšpiráciou aj pre niektoré lyrické diela zakarpatoukrajinského buditeľa.

V r. 1863 po založení Matice slovenskej spolu s Adolfom Dobrianskym poslal Pavlovič v mene Spolku sv. Jána Krstieľa pozdravný list, na ktorý Dr. Karol Kuzmány srdečne reagoval. O dobrých vzťahoch so slovenským obrodeneckým hnutím svedčí aj list päťdesiatich študentov Užhorodského seminára bystrickému biskupovi Š. Moyzesovi. Samotný prešovský biskup J. Gaganec bol čestným členom Matice slovenskej.

Dobré vzťahy sa prejavili aj v politickej sfére, keď za poslanca do Krajského snemu Uhorska v r. 1861 Slováci a Rusíni navrhli spoločného kandidáta A. Dobrianského.

1. BABOTOVÁ, Ľ.: Literatúra Rusínov-Ukrajincov na Slovensku. In.: Rukoväť literatúry. Zost. Žemberová V. – Bratislava : 1998.

2. RUDLOVČÁKOVÁ, O.: Chrestomatija zakarpatskoji ukrajinskoji literatury XIX st. – 2. častyna. Prešov : 1990.

3. ŠLEPECKÝ, A.: Alexandr Pavlovič. Prešov : 1982.

4. ZUBRICKYJ, D.: Alexander Pavlovič. Užhorod : 1925.