Ján Duns Scottus o láske - „Deus est formaliter ca- ritas“

 Veľkým prínosom k problematike lásky je učenie Jána Dunsa Scota (1265 – 1308). Lásku človeka k Bohu chápal podobne ako Tomáš Akvinský,t. j. ako „amicitia“ (philia), ktorú pri zásadnej odlišnosti osôb nazýva „superamicitia“, najvyššie priateľstvo, láska k Bohu ako spoluláska. „Amor iustitiae“ má základ v čistej Božej láske, v ktorej radosti participujúcich anjelských a ľudských osôb sú len niečím sekundárnym. Týmto uprednostňuje extatickú lásku, ktorá sa podľa neho odlišuje len formálne od „gratia sanctificans“. Dunsovo Scotovo v podstate ontologické porozumenie lásky vrcholí v jeho téze:„Deus est formaliter caritas.“Práve preto je podľa neho láska najvlastnejším motívom stvorenia a spásnych dejín. Takejto láske, zakotvenej v Božej vôli, dáva bezpodmienečnú prednosť pred poznaním. Vôľa osoby je totiž najvyššou celostnou potenciou a kotví v absolútnej Božej vôli. Jeho chápanie lásky otvorilo široký priestor pre mystické hnutia lásky v neskorom stredoveku a v renesancii a najmä pre španielsku mystiku 16. storočia, ktorá dosiahla vrchol u Svätej Terézie z Avily a Svätého Jána od Kríža.