Boh - Božia dobrotivosť a štedrosť

Podstata tejto Božej vlastnosti je v tom, že Boh vo svojej nekonečnosti je aj nekonečne dobrý a štedrý.

Prvý vatikánsky koncil (1870) o tom vyhlásil: Boh je „nekonečný čo do rozumu, vôle a každej dokonalosti“ (DS 3001). Teda aj vo svojej dobrote a štedrosti. „Tento jedine pravý Boh stvoril zo svojej dobroty a «všemohúcou silou» nie na rozmnoženie svojej blaženosti, ani na nadobudnutie, ale na zjavenie svojej dokonalosti dobrami, ktoré udeľuje stvoreniam...“ (DS 3002).

Táto nekonečná Božia dobrotivosť a štedrosť, čiže Božia láska k stvoreniam, spočíva v tom, že im dáva toľko dobra a dokonalosti, koľko je potrebné pre ich blaženosť a koľko každý z nich je v stave prijať podľa svojej prirodzenosti a stavu.

Dôkazy zo Svätého písma:

Sväté písmo túto Božiu dokonalosť charakterizuje tak, ako sa ona prejavuje. Spomína: dobrotivosť, dobroprajnosť, milosť, milosrdenstvo voči biednym a hriešnym, zhovievavosť a tiež trpezlivosť voči zatvrdnutým hriešnikom. Charakterizuje ho ako milostivého, láskavého, zhovievavého a veľmi milosrdného:

„Pán, Pán je milostivý a láskavý Boh, zhovievavý, veľmi milosrdný a verný. On preukazuje milosrdenstvo tisícom, odpúšťa neprávosť, zločiny a hriech...“ (Ex 34, 6-7).

V knihe žalmov čítame, že „všetky cesty Pánove sú milosrdenstvo“ (Ž 24, 10), a že „dobrý je Pán ku každému a milostivý ku všetkým svojim stvoreniam“ (Ž 144, 9).

Takto sa Božia dobrotivosť vzťahuje na všetky stvorenia, nielen pri stvorení, ale ona sa javí aj v zachovávaní a riadení vesmíru:

„Oči všetkých sa s dôverou upierajú na teba a ty im dávaš pokrm v pravý čas. Otváraš svoju ruku a dobrotivo nasycuješ všetko živé“ (Ž 144, 15-16).

Sväté písmo má mnoho príbehov, ktoré svedčia o Božej dobrotivosti, láskavosti a zhovievavosti. Spomenúť tu možno napr. príbeh o prorokovi Jonášovi (Jon 4, 2-4; 10-11).

V Novom zákone hovorí Ježiš o otcovskej Božej dobrote a starostlivosti o všetkých ľudí najmä v Reči na vrchu (porov. Mt 5, 45).

Bohatému mládencovi hovorí:

„Nik nie je dobrý, jedine Boh.“ (Mk 10, 18).

Podľa apoštolov Boh prejavil svoju najvyššiu dobrotivosť tým, že poslal svojho Syna Ježiša Krista, aby ich vykúpil a zaslúžil im večný život(porov. Jn 3, 16; 1 Jn 4, 10; Rim 8, 32).

Táto nevystižná Božia dobrota a láska má byť nám všetkým ustavičnou pohnútkou k tomu, aby sme Bohu splácali vrúcnu a účinnú lásku: „My milujeme, pretože on prvý miloval nás“ (l Jn 4, 19).

Dôkazy z Tradície:

Z Otcov tu možno uviesť zvlášť sv. Augustína, ktorý hovorí: „V Bohu je dobrotivosť najvyššia, svätá a spravodlivá; je to láska ku svojim dielam, ktorá neplynie z potreby, ale z dobrotivosti.“ Výrok Ježiša Krista: „Nik nie je dobrý, iba sám Boh“ (Mk 10, 18) vykladá takto: „Boh je teda dobrý takou mierou, aká jemu prislúcha a nemôže ju strácať. Boh nie je dobrý v dôsledku účasti na nejakom dobre, ale dobro, ktorým je dobrý, je on sám. Keď je človek dobrý, potom to má od Boha, lebo sám od seba takým byť nemôže. Skrze Božieho Ducha stávajú sa dobrými, ktorí sa nimi vôbec stanú.“