Boh - Božie chcenie

Každá duchovná bytosť musí byť obdarená nielen rozumom a poznaním, ale aj vôľou (chcením).

U nerozumných bytostí je to prirodzená náklonnosť, u bytostí vybavených zmyslovým poznaním je zmyslová žiadostivosť, a u bytostí rozumných je to rozumová žiadostivosť, čiže vôľa.

Chcenie rozumnej bytosti je životná činnosť a nazýva sa vôľou, alebo tiež láskou.

Rozumná bytosť touto činnosťou smeruje k poznaniu dobra, ktoré chce dosiahnuť; ak ho ešte nemá, alebo spočíva v dobre, ktoré už má, vlastní.

Keďže Boh je samo nekonečné dobro, Božia vôľa nemôže byť vo vlastnom zmysle snahou o dosiahnutie nejakého dobra, ktoré by ešte vôbec nemal. Božia vôľa je teda pokojné spočinutie v sebe samom. Je láskou, ktorou Boh seba, nekonečné Dobro, miluje a všetko zameriava k sebe ako k poslednému cieľu.

Vlastnosti Božej vôle sú:

1. Svätosť.

2. Všemohúcnosť.

3. Sloboda.

4. Dobrotivosť a štedrosť.

5. Milosrdenstvo.

6. Spravodlivosť.

7. Pravdovravnosť a vernosť.

Preto ďalej budeme uvažovať o podstate Božej vôle, o jej predmete, rozdelení a napokon o jednotlivých vlastnostiach.

Podstata Božej vôle

Božia vôľa nespočíva v jednotlivých vôľových úkonoch, ale je totožná s jeho bytím, podstatou, ako jeden, jediný, absolútny a zvrchovane slobodný čin. Božia vôľa je vo všetkých Božích ustanoveniach nekonečne veľká, nikdy nie je malá ani malicherná, nikdy obmedzená ani úzka. Toto učenie ako článok viery vyhlásil Prvý vatikánsky koncil (1870) slovami:

„Boh... je nekonečný čo do rozumu, vôle a každej dokonalosti (DS 3001).“

Dôkazy zo Svätého písma:

Sväté písmo o Božej vôli a jej vznešenosti hovorí na mnohých miestach. Aj svetový poriadok, jeho dokonalosť, vidí ako posledný dôvod Božej vôle. V Starom zákone sa ukazuje jeho stvoriteľská vôľa. Vidíme to v slovách žalmu:

„Čokoľvek Pán chce, urobí na nebi i na zemi, v mori  a vo všetkých priepastiach...“ (Ž 134, 6).

Nový zákon ukazuje skôr jeho spásnu vôľu a vyzdvihuje Božiu vôľu ako najvyššiu normu mravnosti. Poznáme to najmä z Pánovej Reči na vrchu, kde hovorí o tom, kto sú jeho praví učeníci: Len tí vojdú do nebeského kráľovstva, ktorí plnia vôľu jeho Otca (Mt 7, 21). Podobne aj v Otčenáši.

Keď sv. apoštol Pavol píše svoj Prvý list Korinťanom, už v úvode hovorí, že za apoštola je povolaný len z Božej vôle. V Liste Efezanom píše, že Boh všetko koná podľa svojej vôle; a to, že sme sa stali dedičmi Božej milosti, je tiež výsledkom tejto Božej vôle.

Dôkazy z Tradície:

Tradícia hovorí o dokonalosti Božej vôle. Jej slobodu bránili Svätí Otcovia vo svojich spisoch proti pohanom, ktorí slepo verili v rozhodujúcu moc osudu - fatalizmus.

Vášne v Bohu

Pod slovom vášeň rozumieme pohyb snaživej zmyslovej schopnosti spojený s telesným pohnutím. Keďže je telo v spojení s dušou, vzniká z vášne primerané hnutie vôle. Z takého hnutia vzniká napr. láska, túžba, radosť, nádej, zúfalstvo, strach, hnev.

Keďže Boh je duch, Božej prirodzenosti nepripisujeme vášne v ľudskom zmysle. Ak je vo Svätom písme reč o Božom hneve a iných hnutiach, treba to chápať a rozumieť ako antropomorfizmus. Zmyslom takýchto textov je, že Božia činnosť má podobnosť s ľudskými citmi.

Z afektov Bohu prislúcha formálne a skutočne len láska a radosť. To preto, že Boh ako nekonečné dobro a láska je jeho podstatou. Čo sa týka afektu nenávisti, prislúcha Bohu vzhľadom k jeho absolútnej svätosti - nenávisť voči hriechu, ohavnosti, - ale nie nepriateľská nenávisť, teda nenávisť voči hriešnikovej osobnosti.

Príklady:

„Ty nenávidíš všetkých, čo páchajú neprávosť, ničíš všetkých, čo hovoria klamstvá. Od vraha a podvodníka sa odvracia Pán s odporom“ (Ž 5, 7).

„Lebo všetko, čo je, miluješ, a nič nemáš v nenávisti z toho, čo si urobil...“ (Múd 11, 25).

Podľa týchto slov Boh miluje hriešnika, pretože je jeho tvor, ale nenávidí ho, nakoľko prestupuje jeho vôľu.

Boh je plnosťou všetkého dobra. Preto Boh tvorom dobro chce a praje. Zlo od nich odvracia. Poznáme to najmä zo slov z knihy proroka Ezechiela. Boh hovorí prorokovi, aby to vysvetlil Izraelovmu domu: „Takto ste hovorili: «Naše zločiny a naše hriechy sú na nás a my v nich hynieme, ako teda môžeme žiť?» Povedz im: Ako žijem, hovorí Pán, Jahve, nemám záľubu v tom, aby zomrel bezbožný, ale aby sa bezbožný vrátil zo svojej cesty a žil“ (Ezech 33, 10-11).

Možno tu teda povedať, že ak Sväté písmo, pripisuje Bohu hnev, zármutok, ľútosť, sú to obrazné výroky, ktorými Písmo hovorí o Bohu po ľudsky, pripisuje mu ľudské hnutie.

Predmet Božej vôle

1. Boh chce a miluje seba samého ako prvotný predmet.

Prvotným a formálnym predmetom Božej vôle a Božej lásky je Boh sám.

Prvý vatikánsky koncil (1870) to deklaroval takto: Boh „nevyhnutne miluje seba samého“(DS 3025). Je „v sebe a zo seba naplno blažený“ (DS 3001).

Dôkazy zo Svätého písma:

„Pán všetko stvoril pre svoj cieľ...“ (Prís 16, 4).

„Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie.“ (Mt 3, 17). Týmito slovami je vyjadrená vzájomná láska, ktorou sa milujú tri Božské Osoby - Boh Otec, Syn a Svätý Duch.

„Otec  miluje Syna a dal mu do rúk všetko“ (Jn 3, 35).

Dôkazy z Tradície:

Zo Svätých Otcov tu máme svedectvo sv. Gregora Nyssenského, ktorý hovorí: „Božstvo je poznanie seba a poznanie sa stáva láskou, lebo poznané je krásno samo sebou.“

Keď už stvorená bytosť oplýva najväčšou láskou, že dokáže milovať Boha, aj Boh, ktorého vôľa je láska, nemôže seba nemilovať.

Teda Boh miluje seba ako prvotný a hlavný predmet, lebo vidí seba ako nekonečnú hodnotu a nekonečné Dobro, ktoré svojou dokonalosťou vyniká nad každé iné dobro, a preto musí seba chcieť a nutne milovať. Dôvodom a motívom, prečo Boh miluje seba, nie je nič iné, ako on sám, ako najdokonalejšie Dobro.

2. Boh chce a miluje všetky veci mimo seba ako druhotný predmet.

Prvý vatikánsky koncil (1870) vyhlásil, že Boh povolal k životu všetky stvorenia najslobodnejšou vôľou (DS  3002; DS  3025).

Dôkazy zo Svätého písma:

Sväté písmo vyzdvihuje Božiu lásku k stvoreniam:

„Lebo všetko, čo je, miluješ a nič nemáš v nenávisti z toho, čo si urobil...“ (Múd 11, 25).

„Či zabudne žena na svoje nemluvňa a nemá zľutovania nad plodom svojho lona? I keby ona zabudla, ja nezabudnem na teba“ (Iz 49, 15).

Prorokovi Jeremiášovi Pán hovorí: „Láskou odvekou som ťa miloval, preto som ti zachoval priazeň“ (Jer 31, 3).

Boh miluje stvorenia, pretože sú konečným spôsobom účastné na jeho dokonalostiach a majú v ňom svoj konečný cieľ. Táto Božia láska nie je vyvolaná dobrotou tvorov, ale sama je príčinou stvorenej dobroty. Vidíme to najmä zo slov sv. Jána, ktorý píše: „Láska je v tom, že nie my sme milovali Boha, ale že on miloval nás a poslal svojho Syna ako zmiernu obetu za naše hriechy“ (1 Jn 4, 10).  Boh to myslí s nami oveľa lepšie, akoby by sme to so sebou sami mohli myslieť.

Môžeme teda povedať, že Boh v tvoroch miluje svoju dokonalosť. Spomedzi tvorov Boh najviac miluje tie rozumné stvorenia, bytosti, ktoré majú posväcujúcu milosť. Lebo tie majú zvláštnu účasť na Božej svätosti, sú Božími priateľmi a Boha milujú nadprirodzenou láskou.

3. Boh nemôže chcieť priamo ani fyzické ani mravné zlo. 

Boh, ktorý je vyvýšený nad každý omyl, zlo nikdy nemôže chcieť priamo, pre zlo samé.

Ak Boh chce nejaké fyzické alebo psychické zlo, potom ho chce len nepriamo. Nechce zlo preto, že je zlo, ale kvôli nejakému dobru, ktoré je s ním spojené, alebo z neho nasleduje.

Povedzme - aj človek si môže zvoliť fyzické zlo, aby dosiahol väčšie fyzické dobro. Napr. dá si odrezať chorý úd, aby si zachránil život. Alebo môže chcieť fyzické zlo, aby dosiahol vyššie mravné dobro. Napr. umŕtvuje sa, aby sa stal pokorným, aby si získal u Boha zásluhy.

Tak aj Boh môže na svoje stvorenia posielať fyzické zlá: chorobu, utrpenie, smrť, aby im skrze nie preukázal vyššie dobrá. Ale nechce takéto zlo priamo.

Dôkazy zo Svätého písma:

„Boh nestvoril smrť, neteší sa zo záhuby žijúcich. Veď on stvoril všetko pre bytie: tvory sveta sú tu pre spásu...“ (Múd 1, 13-14).

„Dobré a zlé, život a smrť, chudoba a zámožnosť sú od Boha“ (Sir 11, 14).

Hriech, ktorý je vedomým a dobrovoľným prestúpením Božieho zákona, je vždy priamo proti Božej vôli, a preto ho Boh nemôže chcieť.

Hriech je svojou podstatou popretím Boha. Boh necháva i túto slobodu ľudskej vôli, ale urobil všetko, aby hriech premohol. On len pripustí hriech, pretože rešpektuje slobodnú vôľu človeka, pretože má múdrosť a moc, aby nechal aj zo zla vzísť dobro.

Pekný príklad máme o tom už v knihe Genezis, keď Jozef hovorí svojim bratom: „Vy ste síce snovali proti mne zlo, ale Boh to obrátil na dobro, aby uskutočnil to, čo je dnes, aby zachránil život mnohým ľuďom“ (Gn 50, 20).

Boh sa tu prejavuje k človeku dvojakým spôsobom: dobrotou a milosrdenstvom pri ľútosti; ak k nej nedôjde, potom spravodlivo trestá.

Všetko ostatné zlo, ktoré sa objavuje v dejinách sveta a spásy, Boh priamo nechce. Hovoríme, že ho dopustí. Fyzické zlo dopustí v rámci vyššieho dobra (choroba, utrpenie).

„Neexistuje iný most do neba než kríž“, hovorí slávny viedenský kazateľ, augustiánsky mních, Abraham a Santa Clara (†1709).

Takto môžeme povedať, že všetky zlá, ktoré sú v prírode, ale osobné zlá, sú pre veriaceho človeka pokánim, skúškou, Božím navštívením, príležitosťou k odpykaniu a očisteniu; niekedy však i trestom, možnosťou pripodobnenia sa Kristovi, zmierením alebo znakom zvláštneho Božieho vyvolenia. Naozaj tak, ako to povedali Lazárove sestry Ježišovi: „Pane, ten, ktorého miluješ, je chorý.“ (Jn 11, 3).