Boh - biblické Božie mená

Ľudia sa dávajú spoznať tak, že povedia svoje meno. Meno nie je „zvukom a dymom“. Ono prezradí niečo o osobe alebo veci. Kto má meno, nie je „niekto“, ale „ja“ a  „ty“, je osobou, ktorá vie rozprávať a ktorú možno osloviť, osobou, ktorou nemožno jednoducho disponovať, manipulovať, lebo má svoju dôstojnosť.

Keď niekoho oslovíme  po mene, dávame najavo, že ho poznáme a máme k nemu vzťah. Meno vyjadruje bytnosť, totožnosť osoby a zmysel jej života... Prezradiť svoje meno znamená dať sa iným poznať, v istom zmysle odovzdať seba samého, teda stať sa prístupným, dať sa dôvernejšie, čiže osobne poznať a oslovovať.

Aj Boh má svoje meno. Sám Boh sa zjavuje a prezrádza svoje meno. Prvýkrát sa to uskutočnilo na hore Sinaj v horiacom kríku (porov. KKC 204). V knihe Exodus čítame, ako Boh posiela Mojžiša k Izraelitom. Mojžiš sa však pýta na jeho meno. Robí to asi preto, že sám žil predtým v Egypte a teraz má prísť k ľudu, čo pozná mnoho egyptských bohov. Aj faraón sa bude pýtať na meno Boha, ktorý Mojžišovi zveril úlohu vyslobodiť Izraelitov z Egyptskej krajiny. Preto Bohu povedal: „Ja pôjdem k Izraelitom a poviem im: «Boh vašich otcov ma poslal k vám.» Oni sa budú pýtať: «Aké je jeho meno?» A čo im odpoviem? Boh povedal Mojžišovi: «Ja som, ktorý som!» A dodal: Toto povieš Izraelitom: «Ja-som» ma poslal k vám!“ ( Ex 3, 13-14).

Podľa Ex 6, 3 Boh sa zjavil Mojžišovi po prvý raz so svojím vlastným meno Jahwe, zatiaľ čo patriarchom sa zjavil ako El Šaddaj (Mocný; pantokrátor, omnipotens). V súvislosti s tým treba slová: „Vtedy sa začalo vzývať meno Pánovo“ (Gn 4, 26) chápať tak, že sa nevzýval Boh pod menom Jahwe, ale že úcta Boha bola všeobecne rozšírená. V dobe pred Mojžišom nemožno meno Jahwe bezpečne dokázať ani v Izraeli ani mimo neho.

Teda vlastné meno pravého Boha je Jahwe. Rečove je odvodené od „Hawa“, vedľajšieho tvaru „haja“ = byť a znamená: Je. Septuaginta prekladá tvar Ehje = som (prípadne: Ašer ehje = ktorý som), ktorým sa Boh označuje v Ex 3, 14, výrazom ho ón = jestvujúci, zatiaľ čo tvar Jahwe opisuje spravidla výrazom, Kyrios = Pán, ktorý bol bežným označením Boha v helenistickej dobe.

Jahwe - Ten, ktorý je. Tomuto výroku treba rozumieť ako primárnemu v dejinách spásy. Vyjadruje Božiu vernosť v konaní so svojím ľudom Zmluvy. Je stredobodom starozákonného zjavenia. Vyplýva to aj z ďalších slov, ktoré povedal Boh Mojžišovi: „Toto je moje meno naveky a takto ma budú spomínať z pokolenia na pokolenie“ (Ex 3, 15).

Iné Božie mená, s ktorými sa stretávame v Starom zákone, sú:

Pán všehomíra  - 2 Mak 7, 9.

Stvoriteľ sveta - 2 Mak 13, 14.

Boh výsosti - Mich 6, 6.

Pán, Jahve zástupov, Mocný - Iz 1, 24.

Svätý, Pán zástupov - Iz 6, 5.

Pán zástupov - Jer 11, 17.

Kráľ nebies - Dan 4, 34.

Najvyšší Boh - Dan 5, 18.

Živý Boh - Dan 6, 21.

Náš Otec - Iz 63, 16.

Rôzne mená, ktoré Sväté písmo používa o Bohu, vyjadrujú skôr účinky, ako Božiu podstatu. Podľa M. J. Sheebena možno rozdeliť „Sedem svätých mien“ Starého zákona do troch skupín:

1/ skupina vyjadruje pomer Boha k svetu a človeku:

El = Silný, Mocný; Elohim - Ten, ktorý má plnosť moci; Adonai - Pán, Vládca, Sudca;

2/ skupina označuje skôr vnútorné dokonalosti Boha:

Šaddaj = Mocný;  Eljon - Najvyšší; Kadoš - Svätý;

3/ skupina obsahuje vlastné a podstatné Božie meno: Jahve.

V Novom zákone sa vyskytujú starozákonné Božie mená preložené do gréčtiny. Theos, Kyrios. Božie meno - Páter = Otec, na rozdiel od Starého zákona sa vyskytuje veľmi často. Názov „Otec“ (Abba) vo vzťahu k Bohu dostáva v kresťanskom zjavení bohatšiu náplň, lebo sa spája so všetko objímajúcou Božou láskou. Ježiš Kristus nás učí modliť sa k Bohu ako Otcovi (Mt 6, 9-10); plniť Otcovu vôľu je podmienkou pre vstup do nebeského kráľovstva (Mt 7, 21).

Množstvo mien a názvov Boha vo Svätom písme dosvedčuje, že Boh je najdokonalejší, neobsiahnuteľný a nedá sa vyjadriť akýmkoľvek jedným slovom. Spôsob nášho vyjadrovania je nedostačujúci. Používame síce ľudské pojmy na vyjadrenie Boha, avšak iné ani nemáme k dispozícii. Preto nám musí byť zrejmé, že všetky tieto pojmy obsahujú oveľa viac odlišností medzi Bohom a človekom ako ich podobností (analógia). Predsa však tieto vyjadrenia nie sú nesprávne, lebo smer, ktorý vyznačujú, je správny. Nevystihujú však celú Božiu skutočnosť. Ešte vždy zostáva iná, ako si ju môže celá naša ľudská múdrosť predstaviť, zostáva nevýslovným tajomstvom. V každom mene, aké  mu dáme, Boh sa súčasne odhaľuje i zahaľuje.

Preto aj Sväté písmo používa rozličné veľmi názorné výrazy na vyjadrenie výpovedí, aké by sme my svojím rozumom nikdy neboli mohli poznať. Mnohé z nich sú poznačené ľudskými črtami. Napr. keď sa píše, že Boh má srdce, že na nás myslí, že mu je niečo ľúto, že je nahnevaný, že nad nami drží ochrannú ruku atď. Z týchto výpovedí je už vopred zrejmé, že ich treba chápať ako prirovnania. Autori Biblie vedia, že takéto predstavy sú len pomôckou. Iba poukazujú na Boha, ktorý zostáva naďalej nevyspytateľný. Nie je to teda žiadna naivná detská predstava o Bohu. Sú to skôr výpovede, ktoré by nám mali pomôcť Boha priblížiť.

Z mnohých názvov a mien vo Svätom písme treba na prvé miesto postaviť dve: Som, ktorý som a Boh je Láska. V prvom názve sa lepšie znázorňuje plnosť Bytia, hoci neunikajú osobné vlastnosti, keď ten, ktorý si toto meno dal, je Vládca, Ochranca, Zákonodarca. V druhom názve sa Božia Bytosť prejavuje ako Dobro, očarujúce a k sebe priťahujúce ľudské bytosti - teda je tu zdôraznený náboženský charakter tohto názvu. Obidve mená: Som, ktorý je a Boh je Láska, sa vzájomne doplňujú.