Eucharistia

Eucharistia je sviatostné, na spôsob hostiny sa konajúce slávenia vykupiteľskej smrti osláveného Pána skutočne prítomného pod spôsobmi chleba a vína, aby prítomní mali účasť na jeho vykupiteľskej smrti a na Novej zmluve.

V poapoštolskej dobe sa Eucharistia slávila, v súvislosti s Ježišovými slovami dobrorečenia, ako veľká ďakovná modlitba, ktorej znenie bolo po dlhú dobu voľne formulované.

Z tejto ďakovnej modlitby sa vyvinul názov, ktorým sa celý úkon začal označovať ako Eucharistia, čiže vzdávanie vďaky, lebo sa ním spredmetňovala oslava Ježišovho mena a vďaka Ježišovi. Najstaršia eucharistická modlitba, ktorá sa nám zachovala, sa nachádza v Hypolitovom spise Traditio apostolica. Modlitba velebí spasiteľné Božie dielo vo stvorení a vykúpení a potom prechádza k opisu ustanovenia. Tento opis nikdy úplne nechýba v eucharistických modlitbách. Poslednú večeru predstavujú ako pamiatku a sprítomnenie spasiteľného Božieho činu. Postupne sa vytvárali určité typy. Veľmi skoro je dosvedčená aj epikléza, vzývanie Svätého Ducha. Zdá sa, že Irenej jej pripisoval konsekračnú moc. Podobne sa vyjadruje aj Bazil Veľký a Cyril Jeruzalemský. Hoci slová ustanovenia pri slávení Eucharistie nikdy nechýbali, predsa ich osobitne vyzdvihol po prvý raz v jednotnom celku vzdávania vďaky a epiklézy až Ambróz v druhej polovici 4. storočia. Až do 12. storočia sa častejšie stretávame s náhľadom, že jedine Pánove slová spôsobujú sprítomnenie jeho spasiteľnej smrti na Golgote, ale iba v rámci celej modlitby kánonu ako jeho organická časť. V 12. storočí sa Pánove slová čoraz jasnejšie zdôrazňujú v kánone a pokladajú sa za jediné podstatné slová. Ostatná časť kánonu sa pomaly chápala ako rámec, ako chvála a veleba toho, čo uskutočňujú Pánove slová. V 13. storočí úplne prevládlo presvedčenie, že vlastnú konsekračnú formulu treba vidieť v Pánových slovách. Vo Východnej cirkvi vývoj prebiehal inak. Tu už od čias Jána Damascénskeho chápali epiklézu ako podstatnú časť sviatosti Eucharistie. Dnes je na Východe najviac rozšírená mienka, podľa ktorej slová premenenia a vzývanie Svätého Ducha tvoria nedeliteľný celok a oboje sú potrebné pre platné slávenie Eucharistie. Podľa tohto náhľadu slova premenenia uskutočňujú tajomstvo Eucharistie začiatočne a akoby v zárodku. Vzývanie Svätého Ducha ho dokončí. Akokoľvek silno bije do očí forma hostiny, vynechal by sa dôležitý eucharistický prvok, ak by sa nedbalo na aspekt obety, vyjadrený sviatostnými znakmi.

eucharistia a spása

Je veľmi dôležité zdôrazniť, že hoci Eucharistia je sprítomnením Ježišovej spasiteľnej smrti, ktoré sa uskutočňuje kultovým symbolom, jej spásonosná moc nie je celkom totožná s mocou vyplývajúcou z golgotskej udalosti. Je ohraničená. Eucharistia je totiž sprítomnením smrti na kríži, ktorá sa spásonosne prejavuje ešte mnohými inými spôsobmi, pretože smrť účinkuje vo všetkých dejoch Kristovho tajomného tela. Spásonosnú účinnosť dosiahnutú skutočným sprítomnením Ježišovej spasiteľnej smrti môžeme súhrnne označiť ako novú a hlbšiu účasť na spasiteľnom Božom poriadku, založenom Ježišovou smrťou.

eucharistia a jej zmysel

Zmysel Eucharistie sa vyjadruje a uskutočňuje v modlitbách. Cirkev v nich zvelebuje Boha skrze Ježiša Krista za to, že skrze neho stvoril svet, uložil veciam slúžiť človeku a hriešnikov opäť zmieril so sebou. takto poklona je klaňaním sa v duchu a pravde. Klaňanie sa zahrňuje v sebe všetky ostatné druhy modlitby, aj prosbu za spásu. Nadovšetko sa s ňou spája vyznanie hriechov a nádej na Božiu milosť. Vzbudzovaním lásky a ducha pokánia Eucharistia pomáha ustavične potláčať hriešnosť, ktorá v pokrstenom naďalej ostáva. Tým, že Cirkev pri eucharistickej obete skrze Krista vo Svätom Duchu predstupuje pre Božiu tvár v duchu poklony a prosby, chvály a vďaky, dostáva sa stále intenzívnejšie do Božej lásky a čoraz viac sa oslobodzuje od hriechu. S rastúcou oddanosťou Bohu neprestajne slabne sebectvo a pýcha. Pretože každá generácia je stále znova ohrozovaná hriechom, musí sa v eucharistickej obete vždy znova očisťovať a zbavovať hriechu, posväcovať a zdokonaľovať.

eucharistia ako slávnosť božieho ľudu a jej zjednocujúca funkcia

Eucharistia je vždy obetou celej Cirkvi. V každej konkrétne slávenej Eucharistii sa predstavuje celá Cirkev. To platí aj o všetkých eucharistických obetiach miestnych cirkví, najmä farností a eparchií. Eparchia, ale aj farnosť, či už je územná alebo osobná, sa utvára vo svojom najhlbšom zmysle ako miestne cirkvi práve skrze obetu a okolo obety liturgie.

V každom slávení Eucharistie sa teda predstavuje celá Cirkev. Pripravenosť Cirkvi, t. j. účastníkov predstavujúcich celú Cirkev, vzhľadom na tu a teraz sa konajúce slávenie Eucharistie, je vnútorná i vonkajšia. Vnútorná pripravenosť značí vzbudenie viery, vďačnosti, oddanosti Kristovi a skrze neho Otcovi. Čo sa odohráva vo vnútri prejavuje sa navonok úkonmi a slovami. Slová eucharistickej obety sú slová prosby a vyznania viny, vďaky a nádeje. Toto vnútorné zmýšľanie sa zvýrazňuje aj v príprave darov. Chlieb a víno samy o sebe nie sú ešte eucharistickými darmi. Ale ich príprava je cestou k sprítomneniu pravého obetného daru Ježiša Krista a golgotskej udalosti. V prvotnej Cirkvi veriaci prinášali dary, s ktorých sa vyberalo, čo bolo potrebné na slávenie Eucharistie. Časť, ktorá sa nepoužila na Eucharistiu, sa rozdala na výživu chudobným. Toto prinášanie darov bolo úlohou i právom členov Kristovho spoločenstva. Kto bol pre svoju hriešnosť alebo odpadnutie od Cirkvi vylúčený zo slávenia Eucharistie bol vylúčený aj z prinášania darov. Jeho dary sa neprijímali.

Účastníci Eucharistie skrze Krista a v Kristovi zrastajú do stále užšieho bratského spoločenstva a teda Eucharistia napomáha pokoju medzi ľuďmi. Je schopná plniť túto úlohu, lebo skrze Ježiša Krista, Božieho Syna a hlavu Cirkvi, prehlbuje pokoj s Bohom. Je teda akýmsi tajomstvom pokoja, ktorý pôsobí vertikálne i horizontálne.

Pretože vykonávatelia každého slávenia Eucharistia sú zástupcami celej Cirkvi, každou novou oslavou sa užšie spája s Kristom nielen príslušné sláviace spoločenstvo, ale celá Cirkev. Eucharistia sa javí ako sviatosť jednoty. Preto má hlboký zmysel, že sa v liturgii spomína pápež ako viditeľný zástupca neviditeľnej Hlavy a predstaviteľ celej Cirkvi a tiež biskup ako zástupca príslušnej miestnej cirkvi.

Slávenie Eucharistie je ústrednou udalosťou v každej miestnej cirkvi a spája rozličné miestne cirkvi do jednoty s väčšou partikulárnou cirkvou, ktorú spravuje biskup. Slávením Eucharistie tvoria partikulárne cirkvi všeobecnú cirkev na čele s pápežom, ako viditeľným zástupcom neviditeľnej hlavy Cirkvi.

To, čo sa deje v eucharistickom tajomstve, siaha teda ďaleko za okruh zhromaždených. Lebo ono určuje a má určovať vzájomné vzťahy v celom Božom ľude a v jeho menších spoločenstvách, ba určuje postoj voči všetkým ľuďom a voči požiadavkám doby. Ak sa spoločenstvo s Kristom nejaví a neuskutočňuje ako služba iným, ostáva márnym a prázdnym.

eucharistia a jej eschatologické zameranie

Z ďalekosiahlych účinkov Eucharistie jasne vyplýva, že kresťania nesmú Eucharistiu zanedbávať. Veď ona podporuje všetky záujmy Božie i spoločenské a potláča všetky sily, ktoré sa protivia Božej vôli a škodia spoločenstvu. Ale ani najužšie spojenie s Kristom a s ľuďmi navzájom nie je ešte zavŕšením. Je pochodom na ceste k zavŕšeniu, ktoré sa nachádza v budúcnosti. Na ňu Ježiš obracia zrak svojich poslucháčov, keď vraví: „Kto je moje telo a pije moju krv, má život večný, a ja ho vzkriesim v posledný deň“. Pohľad na budúcnosť letí cez nedohľadné diaľavy  a žiadne oko nie je schopné dovidieť diaľku, v ktorej sa to všetko splní. Preto je tým dôležitejšie, že na cestu, ktorá sa na pohľad tiahne beznádejne do diaľky bez konca, Cirkev má záruku aj tam, kde sa nádej zdá nemožná.

Eschatologický charakter slávenia Eucharistie obsahuje viaceré prvky. Predovšetkým sa ukazuje, že Eucharistia sa bude sláviť, iba kým potrvá svet. Prestane, keď sa skončí svet a keď zároveň s ním aj Cirkev stratí svoju pozemskú podobu. Z eschatologického charakteru slávenia Eucharistie ďalej vyplýva, že Cirkev práve preto, že vo svojej ústrednej oslave ustavične koná pamiatku Kristovho kríža v sviatostnom symbole, je povolaná, aby až do konca čias mala účasť na kríži svojho Pána aj počas svojho dejinného trvania. Uskutočňuje sa to dvojakým spôsobom: jednak ju tlačí bremeno hriechov vlastných členov, ale aj hriechy všetkých ľudí, jednak je vystavená súženiam každodenného života.