Postup pri svätom myropomazaní

Na začiatku tej časti trebníka, ktorá sa začína uvedeným nadpisom, čítame: „Kňaz, pamätaj, že podľa typika,“ teda podľa zbierky bohoslužobných predpisov, „svätej východnej cirkvi sa tajomstvo svätého myropomazania vždy pripája k svätému krstu.“

Na margo tohto ustanovenia treba povedať, že rozhodne nejde, ako by sa niekto azda mohol domnievať, o nejakú zvláštnosť, o nejaké špecifikum našej cirkvi. V skutočnosti je to pôvodná prax všetkých miestnych cirkví celého sveta, vrátane cirkví rímskokatolíckych, ktorá siaha doslovne do apoštolských čias. Odpoveď na zdanlivý problém ohľadom citovaného ustanovenia teda spočíva v tom, že Gréckokatolícka cirkev, na rozdiel od niektorých iných miestnych cirkví, spomenutú pôvodnú prax nikdy neopustila a nepozmenila. Daná skutočnosť nepochybne slúži gréckokatolíkom na chválu, lebo znamená, že v tejto veci úspešne odolali všetkým vnútorným i vonkajším tlakom, neraz nezanedbateľným. Samozrejme, aj v tomto prípade existujú výnimky, sú to však naozaj iba výnimky. Máme na mysli najmä krst v prípade hroziaceho nebezpečenstva smrti, keď ho vykoná človek, ktorý nemá ani biskupskú, ani kňazskú vysviacku. Aj takto pokrstenému, ak napokon prežije, sa však má sväté tajomstvo myropomazania udeliť čo najskôr. Úzka spätosť medzi krstom a myropomazaním je v prostredí niektorých východných cirkví natoľko samozrejmá, že pod termínom krst sa bežne rozumie aj myropomazanie.

Súvis týchto dvoch svätých tajomstiev rozhodne nepredstavuje bezvýznamnú maličkosť. Podľa viacerých teológov je vzťah medzi krstom a myropomazaním podobný vzťahu medzi telom a dušou v človeku: telo bez duše je mŕtve. Zatiaľ čo krst nás spája s Kristom, ba robí nás súčasťou jeho tajomného, ale skutočného tela, myropomazanie nás napĺňa Svätým Duchom. Bez svätého tajomstva myropomazania je teda začlenenie človeka do Kristovej cirkvi v konečnom dôsledku neúplné, nedokončené. Závažnosť tohto problému je taká veľká, že viacerí rímskokatolícki teológovia, máme teraz na mysli teológov svetového formátu, intenzívne hľadajú spôsoby, ako sa vrátiť v tejto veci k pôvodnej praxi, spočiatku aspoň k tomu, aby sa opravilo u nich pozmenené poradie iniciačných svätých tajomstiev (zo súčasného krst – Eucharistia – myropomazanie, ktorému oni hovoria birmovanie, na krst – myropomazanie – Eucharistia).

Mimoriadne dôležitá je nasledujúca otázka: „Čo je hlavným darom Svätého Ducha, ktorý dostávame v rámci tohto svätého tajomstva?“ Niekto by mohol odvetiť, citujúc katechizmus alebo podobnú príručku kresťanskej náuky, že darov Svätého Ducha, ktoré takto prijímame, je sedem, menovite dar múdrosti, rozumu, rady, sily, poznania, nábožnosti a bázne voči Bohu. Isteže, takáto odpoveď by nebola nesprávna, no treba priznať, že by nebola ani vyčerpávajúca a celkom výstižná. Po prvé: číslo sedem treba aj v tomto kontexte, podobne ako na mnohých iných miestach ovplyvnených biblickou rečou, chápať skôr symbolicky než doslovne. Slovné spojenie „sedem darov Svätého Ducha“ teda v konečnom dôsledku znamená, že predmetných darov je mimoriadne veľa, že ich je prakticky nespočítateľné množstvo, ktoré nemôžeme len tak poľahky zatriediť do našich kategórií a termínov. Nasvedčuje tomu aj relatívne nízka úspešnosť pokusov o vysvetlenie toho, čo presne treba pod každým zo spomínaných siedmich darov vlastne rozumieť, keďže vo viacerých prípadoch ide takmer o synonymá (napríklad múdrosť, rozum a rada). Po druhé: hlavným darom Svätého Ducha je predovšetkým sám Svätý Duch. Isteže, Svätý Duch je božská osoba, ktorá je teda všadeprítomná. Je však všadeprítomná svojou bytnosťou, svojou podstatou, nie nevyhnutne aj svojím pôsobením. Práve toto zbožstvujúce pôsobenie Svätého Ducha, takpovediac božské energie, dostávame pri svätom tajomstve myropomazania.

Nech je Bohu za tento jeho neoceniteľný dar ustavičná sláva!