Samostatné slávenie krstu alebo myropomazania II

Predchádzajúca katechéza nám ponúkla stručnú analýzu toho, aké informácie o myropomazaní sa dajú vyčítať z prosieb vsúvaných do veľkej ekténie v prípade jeho samostatného slávenia. Ak sa teraz pokúsime o krátku syntézu uvedených faktov, dospejeme k záveru, že predmetné prosby obsahujú takmer kompletnú náuku o pôsobení Svätého Ducha v človeku. Táto skutočnosť sa stáva ešte zrejmejšou, keď si uvedomíme, že pravdepodobne ani počet vsúvaných prosieb nie je celkom náhodný, ale biblické číslo sedem naznačuje plnosť udelených Božích darov.

Toto konštatovanie je zároveň výzvou, aby sme ani ostatné bohoslužobné texty neprijímali mechanicky a bezmyšlienkovite, ale snažili sa hľadať ich teologický alebo duchovný obsah. Vzhľadom na to, že ich autormi sú spravidla najvzdelanejší a najzbožnejší ľudia, akých cirkvi konštantínopolskej tradície kedy mali, môžeme celkom oprávnene predpokladať, že takýto prístup nám prinesie dobré ovocie.

Po spomenutej ekténii nasleduje modlitba myropomazania „Požehnaný si, Pane, všemohúci Bože...“, potom samotné udelenie tohto svätého tajomstva a napokon všetky obrady, ktoré sme od tohto miesta spomínali pri svätom krste a myropomazaní, keď sa slávia bezprostredne po sebe. Zaiste sa tak znova zdôrazňuje nedeliteľná jednota týchto svätých tajomstiev.

Niekedy je nevyhnutné samostatne udeliť aj sväté tajomstvo krstu. Cirkevné právo, máme na mysli kánony 676 a 677 Kódexu kánonov východných cirkví, stanovuje dve dôležité pravidlá. Po prvé: V prípade naliehavej nevyhnutnosti (teda vtedy, keď danému človeku hrozí telesná smrť) je dovolené udeliť krst tak, že sa vykoná len to, čo je nevyhnutné pre jeho platnosť. Po druhé: Za bežných okolností krst udeľuje kňaz, konkrétne vlastný farár alebo ten, koho vlastný farár či biskup na to splnomocnil. Ale v prípade nevyhnutnosti ho môže udeliť aj diakon alebo iný klerik, ba dokonca ktorýkoľvek kresťanský veriaci. Dôvodom je zabezpečiť čo najväčšiu dostupnosť krstu vzhľadom na Božiu vôľu spasiť všetkých ľudí a zároveň na nevyhnutnosť svätého krstu pre spásu človeka, ako to zdôrazňuje aj Katechizmus katolíckej cirkvi v článku 1256.

Z uvedených faktov vyplýva, že každý kresťan má niekedy právo, ba dokonca aj povinnosť, udeliť inému človekovi krst. Ide o prípady, keď niekomu nepokrstenému reálne hrozí blízka smrť, napríklad v dôsledku autonehody, ale kňaz nie je dostupný.

Je teda zrejmé, že každý kresťan má záväzok vedieť správne krstiť. V praxi to znamená poznať štyri relatívne jednoduché veci. Po prvé: Krstí sa zásadne vodou; nesmie sa krstiť ani mliekom, ani čajom, ani ničím podobným. V krajnom prípade, keby voda nebola k dispozícii, mohla by sa použiť tekutina, ktorá obsahuje reálne množstvo vody nezreagovanej s inou matériou. Podľa niektorých odborníkov je takou látkou napríklad turecká káva. Po druhé: Krstíme tak, že daného človeka do vody trikrát ponoríme alebo mu aspoň vodou trikrát polejeme niektorú časť tela, spravidla hlavu. V prípade núdzového krstu je pravdepodobne málo reálne použiť štandardnú formu krstu, teda ponorenie, skôr prichádza do úvahy obliatie. Po tretie: Pri oblievaní treba hovoriť: „Krstí sa Boží služobník“ alebo „Božia služobníčka“ – ak vieme meno, môžeme ho povedať – „v mene Otca i Syna i Svätého Ducha. Amen.“ Po štvrté: Treba mať úmysel robiť to, čo týmto úkonom robieva Cirkev.

O týchto skutočnostiach hovoríme preto, lebo na potrebu vedieť správne krstiť v prípade núdze reaguje aj malý trebník, a to dokonca jednou samostatnou kapitolou, hoci relatívne krátkou. V kapitole číslo 6 totiž relatívne presne stanovuje, ako sa má vtedy postupovať. V podstate hovorí vyššie uvedené skutočnosti, ale navyše dodáva, že ak daný človek napokon prežije, čím skôr ho treba priviesť do chrámu a udeliť mu sväté tajomstvo myropomazania. Zároveň hovorí o postupe, ktorý má kňaz pritom dodržať.