Sobáš II

Aby sme mohli dosiahnuť plnší pohľad na slávenie manželstva podľa záväzného slovenského prekladu Malého trebníka, všimnime si zopár ďalších rozdielov oproti dočasnej praxi, ktorá tu jestvovala niekoľko ostatných rokov alebo desaťročí.

V ostatnom čase bolo zvykom, že kňaz posvätil snubné prstene ich pokropením svätenou vodou. Hoci používanie svätenej vody na podobné účely je bežné aj v našej konštantínopolskej tradícii, predsa v tomto konkrétnom prípade išlo o zvyk mechanicky prevzatý z latinskej tradície. Súčasný text sobáša o posvätení snubných prsteňov mlčí. To však v nijakom prípade neznamená, že sa nemajú posvätiť. Malý trebník skôr považuje za samozrejmé, že kňaz posvätí snubné prstene tým spôsobom, ktorý je mimoriadne starobylý a v cirkvách grécko-slovanského obradu tradičný: ich položením na prestol (oltár, trapézu). Prestol je najposvätnejšie miesto celej svätyne, miesto takpovediac dokonale preniknuté božskými energiami Svätého Ducha. Je to miesto, ktoré biskup posvätil myrom a na ktorom spočíva Božie Slovo v podobe evanjelia a vtelený Boží Syn pod spôsobmi chleba a vína. Spomínanými nemateriálnymi energiami Božieho Ducha snubné prstene akoby preniknú a prežiaria sa. Uvedená skutočnosť nás okrem toho vedie k opätovnej potrebe uvedomiť si posvätnosť, čiže pri doslovnom preklade z hebrejského jazyka vlastne „oddelenosť“, v istom zmysle absolútnu „nedotknuteľnosť“, celej svätyne, ktorá sa momentálne dosť málo rešpektuje.

Dvaja ľudia sa nemôžu stať snúbencami bez toho, aby to skutočne chceli. Sloboda, slobodná vôľa, slobodná voľba sú v tomto prípade nevyhnutnou podmienkou platnosti daného obradu. Z tohto hľadiska môže niekoho prekvapiť skutočnosť, že sa záujemcom o zasnúbenie nekladú nijaké otázky. Riešenie tohto zdanlivého problému je však veľmi jednoduché: svoje slobodné rozhodnutie stať sa snúbencami vyjadrujú dvaja ľudia tým, že bez donútenia prídu do chrámu a bez akéhokoľvek náznaku odporu robia všetko, čo sa od nich vyžaduje. Svoju vôľu teda neprejavujú slovami, ale gestami. Podobným spôsobom, teda gestami, konkrétne gestom sklonenia hlavy, sa pri spovedi vyjadruje ľútosť, ako sme o tom už písali v jednej z predchádzajúci katechéz.

Nastoknutie obrúčok na prstenníky pravej ruky snúbenca a snúbenice nevykonávajú žiadatelia o zasnúbenie, ale kňaz. Tak sa vyjadruje skutočnosť, že tým, kto koná zasnúbenie, v skutočnosti nie sú ľudia, ale samotný Boh. Uvedené presvedčenie je ešte zdôraznené pasívnou formuláciou textu, ktorý toto gesto sprevádza: „zasnubuje sa Boží služobník...“, „zasnubuje sa Božia služobníčka...“. V niektorých oblastiach je zvykom, že si snúbenci obrúčky niekoľko krát medzi sebou vymenia. Nasleduje síce dobrovoľná, ale mimoriadne krásna modlitba, ktorá okrem iného na mnohých príkladoch z dejín spásy demonštruje, že zasnúbenie práve týchto dvoch ľudí neslobodno považovať za obyčajnú náhodu, ale za výsledok odvekej Božej prozreteľnosti. To zároveň naznačuje, aký vzácny je daný zväzok v očiach samého Krista, s akou úctou sa treba k nemu správať.

Obrad zasnúbenia, ktorému sme sa doposiaľ venovali, sa začína v predsieni chrámu, kde kňaz budúcich snúbencov tri razy požehná a odkiaľ ich vovádza do chrámovej lode. Niekde je zvykom, že kňaz najprv vloží budúcim snúbencom do rúk zapálené sviece, symbol obety a súčasne samého Krista. Ak sa zasnúbenie slávi samostatne, môže kňaz pár voviesť až pred ikonostas. Ak však bude bezprostredne po zasnúbení nasledovať korunovanie (ovenčenie, sobáš v najvlastnejšom zmysle slova), z praktických dôvodov treba daných ľudí voviesť iba do zadnej, v krajnom prípade do strednej časti chrámu. V opačnom prípade by nebolo možné uskutočniť slávnostný sprievod kňaza a snúbencov do chrámu, ktorý sa má konať v prvej časti obradu korunovania počas spevu 127. žalmu (podľa Septuaginty).