Svätá spoveď II

Keď sme v predchádzajúcej katechéze spomenuli, že „spovedná prax prešla v priebehu dejín nemalými zmenami“, mali sme na mysli predovšetkým tri veci.

Po prvé: V staroveku, na rozdiel od súčasnosti, sa kresťania spovedali veľmi zriedka, raz alebo dvakrát za život. To však neznamená, že neprijímali Eucharistiu alebo že ju prijímali nehodne. Ide o to, že bolo takmer nemysliteľné, aby sa človek ešte aj po krste dopustil ťažkého hriechu viac ako dvakrát. Pokrstený človek žil neprestajne, až do telesnej smrti, v zbožstvujúcej prítomnosti Svätého Ducha a spoveď prakticky nepotreboval. Vidíme teda, ako výrazne sa oproti prvým storočiam vo všeobecnosti znížila kvalita kresťanského života.

Po druhé: V staroveku sa kajúcnikom ukladali prísne zadosťučinenia, najmä za takzvané kardinálne hriechy. Ak sa niekto dopustil zapretia viery, vraždy alebo cudzoložstva, musel sa kajať dvadsaťjeden rokov, až potom mohol prijať rozhrešenie. Pritom prvých sedem rokov nesmel vstúpiť do chrámu, ale počas celej bohoslužby musel kľačať v predsieni a prosiť vstupujúcich o modlitby.

Po tretie: Je vysoko pravdepodobné, hoci nie celkom isté, že spovedať mohli aj ľudia, ktorí boli považovaní za veľkých duchovných otcov, predovšetkým mnísi, aj keď nemali kňazské svätenie.

Pokiaľ ide o súčasný formulár spovede, oproti doterajšej praxi vidíme tri základné rozdiely.

Po prvé: Doposiaľ bolo zvykom, že po prežehnaní sa sprevádzanom slovami „V mene Otca i Syna i Svätého Ducha, amen“ kajúcnik začal nejakou vstupnou vetou, spravidla „Spovedám sa Pánu Bohu i vám, duchovný otče...“. Podľa nového trebníka prvé odpadá čiastočne a druhé úplne. Kňaz má začať slovami „Požehnaný Boh náš...“, pričom kajúcnik sa len prežehná. Spovedaný už nehovorí nijakú vstupnú frázu, ale nasleduje zvyčajný začiatok a kajúce tropáre alebo sa prechádza priamo k jadru veci. Naopak, bolo by vhodné, aby kajúcnik spomenul na začiatku svoje krstné meno, lebo kňaz by ho mal povedať v rozhrešení.

Po druhé: Doposiaľ bolo zvykom, že po vyznaní hriechov, poučení a uložení skutku pokánia kňaz vyzval spovedaného, aby „ľutoval“ alebo „prejavil svoju ľútosť“, na čo kajúcnik reagoval nejakou naučenou formulkou, napríklad „Žáluju serdéčno...“ (po cirkevnoslovansky) alebo „Bože môj, celým srdcom ťa milujem...“ (po slovensky). Nový trebník predpokladá, že namiesto toho kňaz vyzve spovedaného, aby sa sklonil. Ak sa daný človek naozaj skloní, znamená to, že ľutuje. Ľútosť sa teda neprejavuje slovami, ale gestom. Nie je to nič zvláštne, veď gesto môže mať v určitých situáciách väčšiu výpovednú hodnotu ako slová (reč tela).

Po tretie: Podľa dokumentu Inštrukcia na aplikáciu bohoslužobných predpisov Kódexu kánonov východných cirkví (čl. 89) by sa toto sväté tajomstvo nemalo sláviť v spovedniciach, keďže sú záležitosťou typickou pre latinskú tradíciu, ale v chráme, respektíve pred ikonou Krista. Predmetný dokument má na mysli ikonu Krista, ktorá sa nachádza v ikonostase, ale zaiste to môže byť aj ikona Krista, ktorá sa nachádza inde, napríklad v miestnosti určenej na spovedanie. Vzhľadom na ustanovenie Poriadku bohoslužieb (čl. 7) by sa celkom určite nemalo spovedať vo svätyni, najvznešenejšom mieste celého chrámu. Tento zlozvyk, na Slovensku dosť rozšírený, treba čím skôr zanechať.

Napokon si všimnime modlitbu rozhrešenia. Vo svätých evanjeliách existujú dve základné miesta, ktoré svedčia o tom, že Pán Ježiš dal apoštolom moc spovedať: „Čo zviažete na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažete na zemi, bude rozviazané v nebi“ (Mt 18, 18) a „Prijmite Svätého Ducha. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané“ (Jn 20, 23). Kľúčovými slovami sú „odpustiť“ a „rozviazať“. Práve tieto dve slovesá sa nachádzajú v závere rozhrešenia: „A ja, nehodný kňaz, jeho mocou,“ totiž Kristovou mocou, „ktorú mi dal, odpúšťam ti a rozväzujem ťa z pút všetkých tvojich hriechov...“