Zomrela sr. Veronika Mária Zbihlejová SNPM

V pondelok 16. júna 2008, posilnená sviatosťami, v kruhu svojich spolusestier, vo veku 86 rokov zomrela v Ľutine rehoľná sestra Veronika Mária Zbihlejová z Kongregácie sestier služobníc Nepoškvrnenej Panny Márie. Pohrebné obrady vykoná vladyka Ján Babjak SJ vo štvrtok 19. júna 2008 o 10.30 hod. v Katedrále sv. Jána Krstiteľa v Prešove. Pochovaná bude na mestskom cintoríne v Prešove.

Večná jej pamiatka!

Sr. Veronika sa narodila 28. októbra 1921 v Chmeľovej, v okrese Bardejov, v roľníckej rodine, ktorá vychovala päť detí. 13. novembra toho istého roku prijala sviatosť krstu a myropomazania. Po skončení Základnej školy, ktorú navštevovala vo svojej rodnej dedine, pokračovala v štúdiu na Gréckokatolíckom učiteľskom ústave v Prešove. Už počas stredoškolského štúdia ako 17-ročná sa prihlásila do kandidatúry Sestier Služobníc Nepoškvrnenej Panny Márie v Prešove. 19. augusta 1938 prijala rehoľné rúcho a po dvojročnom noviciáte zložila prvé rehoľné sľuby. Po maturite sa stala učiteľkou na meštianskej škole v Prešove a neskôr učila v Materskej škôlke Sestier služobníc v Ľutine. 28. augusta 1946 zložila doživotné rehoľné sľuby.

To, že sr. Veronika prejavovala veľkú lásku k štúdiu a vzdelávaniu, je vidieť i v ďalších rokoch jej života. Ako 35-ročná začala navštevovať dvojročné diaľkové štúdium na Ekonomickej škole v Košiciach a neskôr v roku 1969 navštevovala v Mariánskych Lázňach kurzy duchovnej formácie - Katechetický kurz a Kurz pre magistry noviciek.

V päťdesiatych rokoch musela odísť z Ľutiny a pracovať v rôznych civilných zamestnaniach. V roku 1958 odišla do Kolešovíc, kde pracovala 11 rokov ako službukonajúca zdravotná sestra už v rehoľnom rúchu. Na Slovensko sa vrátila v roku 1969. Zamestnala sa na farskom úrade v Prešove, aj keď vykonávala úrad viceprovinciálnej predstavenej, lebo vtedajší režim si to vyžadoval.   

V úrade viceprovinciálnej predstavenej pôsobila v rokoch 1966 až 1971. Tu spadá obdobie pražskej jari, kedy sa obnovila gréckokatolícka cirkev a kedy bolo potrebné konať rýchlo a múdro. Posiela sestry z Čiech, z Kolešovíc pri Prahe, na Slovensko. Jej zásluhou sa sestry starajú o vladyku Vasiľa Hopka, ktorý sa vracia do Prešova s podlomeným zdravím následkom krutého väzenia. Sestry tiež začínajú šiť kňazské rúcha a sú sakristiánkami v Katedrálnom chráme sv. Jána Krstiteľa.

Sestra Veronika zakúpila dom v Košiciach, v ktorom otvorila tajný noviciát. Po ukončení úradu viceprovinciálnej predstavenej sa stala magistrou tajného noviciátu. Obliekla sa do civilu, aby sa mohla stretávať s novickami – študentkami a odovzdávať im charizmu zakladateľov ako aj výklad Svätého písma a potrebných predmetov teológie. Riskuje, ale veľmi jej záleží na pokračovaní Božieho diela, ktorým je Kongregácia sestier služobníc Nepoškvrnenej Panny Márie. Sestra Veronika vychovávala predovšetkým príkladom svojho života. Bola horlivá a verná v povolaní, skromná, pevná, veľa sa modlila. Milovala Cirkev, Kongregáciu, byzantský obrad a staroslovienčinu. Všetko robila pre budovanie Božieho Kráľovstva. Neustále prehlbovala svoj život v prežívaní rehoľných sľubov poslušnosti, čistoty a chudoby. Bola nesmierne vďačná Bohu za dar povolania a vo svojom srdci prežívala pokoj a radosť. Mala veľkú úctu ku kňazom a biskupom. S veľkou úctou a láskou rozprávala o blažených otcoch biskupoch Pavlovi Petrovi Gojdičovi OSBM a Vasiľovi Hopkovi.

Od roku 1975 pracovala ako vychovávateľka mentálne postihnutých detí v Jabloni a v Kalinove. Po náročnom civilnom zamestnaní odišla v roku 1985 do dôchodku.

 V dôchodkovom období pôsobila v rehoľných domoch v Petrikovciach, v Ľutine a v Prešove. Bola členkou provinciálnej rady a vo funkcii provinciálnej sekretárky vybavovala korešpondenciu na Slovensku ako aj s Rímom v ukrajinskom jazyku. Napísala históriu slovenskej provincie Svätého Ducha.

 Posledné roky svojho života prežívala sr. Veronika v ľutinskej komunite.