Boh - Božia pravdovravnosť a vernosť

Pravdovravnosť znamená pravdivosť v reči a vernosť znamená pravdivosť v skutkoch. Tiež vo vernosti plnenia sľubov.

Ak hovoríme o Božej pravdovravnosti, ona je základom našej viery a jeho vernosť je základom našej nádeje.

Preto podstata tejto Božej vlastnosti je dogmou, ktorá znie: „Boh je nekonečne pravdovravný a verný.“

Prvý vatikánsky koncil (1870) túto Božiu vlastnosť formuluje takto: Boh „nemôže klamať“ (DS 3008). Teda Boh, ak je nekonečne dokonalý každou dokonalosťou, je dokonalý aj v pravde a vernosti.

Nekonečne pravdovravný znamená, že nemôže klamať. Teda všetko, čo hovorí, je pravda. To preto, že nekonečne svätý Boh nemôže klamať. Nekonečne verný znamená, že všetko, čo sľubuje, ale aj čím hrozí, aj verne splní.

Obidve Božie vlastnosti - pravdovravnosť a vernosť - sú základom Božieho zjavenia, a preto sú aj základom našej viery a nádeje.

Dôkazy zo Svätého písma:

Sväté písmo túto pravdu potvrdzuje predovšetkým tým, že hovorí o Božej pravdovravnosti a nezlučiteľnosti s jeho podstatou.

V Starom zákone Balám zvestuje požehnanie pre Izrael, v ktorom hovorí, že Izrael bude ochránený pred každým nebezpečenstvom, lebo Pán je jeho Kráľom. Zdôrazňuje, že „Boh nie je ako človek, že by luhal, ani ako syn človeka, že by ľutoval! Azda by povedal, a nevykonal, hovoril var’, a nesplnil?“ (Num 23, 19).

U proroka Izaiáša čítame tieto Pánove slová: „Ja som Pán, ktorý vravím pravdu, oznamujem priamosť“ (Iz 45, 19).

Prorok Daniel nám zapísal slová kráľa Nabuchodonozora, ktorý takto vychvaľuje Pána: „Ja, Nabuchodonozor, chválim, vyvyšujem a oslavujem Kráľa nebies, ktorého všetky činy sú pravda...“ (Dan 4, 34).

V Novom zákone Pán Ježiš hovorí o sebe, že je „Pravda“ (Jn 14, 6), a že prišiel na svet preto, aby vydal svedectvo o pravde (porov. Jn 18, 37). Dovoláva sa svojho nebeského Otca, ktorý dosvedčuje pravdivosť jeho učenia. Povedal to  za okolnosti, keď medzi Jánovými učeníkmi a istým Židom vznikla hádka o očisťovaní. Ján vtedy okrem iného povedal: „Kto prijíma jeho svedectvo, potvrdzuje, že Boh je pravdivý. Lebo ten, koho poslal Boh, hovorí Božie slová...“ (Jn 3, 33-34).

Sv. Pavol v Prvom liste Korinťanom pri vysvetľovaní niektorých noriem a právd, uvádza aj varovné príklady z dejín Izraela. Poučuje ich, že „Boh je verný. On vás nedovolí skúšať nad vaše sily, ale so skúškou dá aj schopnosť, aby ste mohli vydržať“ (1 Kor 10, 13).

V Druhom liste Timotejovi píše o vytrvalosti vo viere, lebo ak vytrváme s Kristom tu na zemi, s ním budeme kraľovať vo večnosti. Pripomína: „Ak sme neverní, on ostáva verný, lebo seba samého zaprieť nemôže“ (2 Tim 2, 13).

Dôkazy z Tradície:

Aj Tradícia potvrdzuje Božiu pravdovravnosť a vernosť.

Sv. Klement Rímsky píše:

„Boh, ktorý je verný v sľuboch a spravodlivý vo svojich súdoch. On káže neklamať a už vôbec neoklame nás; lebo u Boha nie je nič nemožné okrem luhať“

Niektorí neskorší scholastickí teológovia v rozpakoch, ako vyložiť miesta o lesti Jakubovej, Juditinej a pod., pripúšťali hoci len teoreticky, že Boh by bol mohol v inom svetovom poriadku lož a lesť dovoliť, lebo sa vraj neprieči jeho podstate. Takáto mienka je úplne nesprávna a dá sa vysvetliť len exegetickými ťažkosťami.