Bohoslužobné rúcha

Pri vážnych a slávnostných príležitostiach sa človek oblieka do zodpovedajúceho sviatočného odevu. Podobne je to aj pri slávení bohoslužobných obradov – všetkým je predpísaný primeraný odev.

Židom sám Boh prikázal, aké majú byť bohoslužobné rúcha. Podobne aj aké obety a kedy mu ich majú prinášať.

V novom zákone apoštoli nepoužívali zvláštne šaty k bohoslužbám. Mali tie isté rúcha, ktoré užíval ľud v bežnom živote. Je však celkom možné, že k bohoslužbám používali sviatočné oblečenie, i keď zo svetského života, ale mohli byť už vyčlenené len na bohoslužobné účely.

Výrazný rozdiel medzi svetským a cirkevným bohoslužobným oblečením nastal v 9. storočí. Od tohto času sa aj traduje požehnávanie bohoslužobných rúch. Každý stupeň ku kňazstvu, ako aj samotné stupne kňazstva, majú svoj charakteristický bohoslužobný odev.

Obliecť si osobitný odev na splnenie posvätnej činnosti znamená vyjsť zo zvyčajných dimenzií denného života a vstúpiť do Božej prítomnosti v slávení Božích tajomstiev. Arménsky katolikos Nerses Shnorhali (1165 - 1173) píše: „Nikto nech nepokladá kňazský odev za neužitočný a zbavený tajomstva ... Ide tu o pozornosť vonkajšieho človeka voči tým, ktorí sú v Božej službe. Hovoríme aj o vnútornom človeku, pre ktorého je vonkajší kult modelom žiariacej duchovnej krásy”.

Psychologický dôvod zjavu bohoslužobných odevov je teda v povinnej piete voči Bohu, ktorú má človek v sebe samom a mysli, že iba v odeve, ktorý sa hodí k modlitebnému a zbožnému rozpoloženiu sa môže človek priblížiť k Bohu.

Určenie bohoslužobných odevov, ktoré sa majú používať pri sláveniach, má sa spresniť partikulárnym právom. Obyčajne je uzákonené v bohoslužobných knihách alebo v iných nariadeniach bohoslužobného charakteru, vydaných kompetentnou autoritou. Aj v tejto oblasti sa majú uprednostniť tradičné zvyky, ktoré rešpektujú hodnotu vlastného bohoslužobného jazyka, a treba sa zdržiavať napodobňovania zvykov iných cirkví. Len veľmi vážne dôvody alebo okolnosti môžu odobriť inú prax. Ak boli zavedené nevhodné zmeny vo veci liturgického oblečenia, treba sa vrátiť k tradičným pravidlám.

Čo sa týka farby liturgických rúch, boli väčšinou biele, lebo táto farba bola základná a hlavná u všetkých cirkevných rúch (znak čistého srdca). Okrem toho sa užíva na rukách množstvo hodvábnych, zlatých a strieborných ozdôb v rôznych farbách. V 9. storočí sa začínajú objavovať i iné rôzne farby, zvlášť však v západnej cirkvi, a v dňoch pamiatky apoštolov a mučeníkov farba červená, v dňoch pôstu, pokánia a smútku však farba čierna. Aj východná Cirkev v tú istú dobu berie rúcha rôznej farby, a to v dobe pôstu, pokánia, a v dňoch modlitby za zomrelých namiesto čiernej farby je podľa východného zvyku užívaná purpurová farba alebo tmavo červená.

symbolika jednotlivých farieb bohoslužobných rúch

Biela farba – je symbolom radosti, čistoty a osvietenosti;

Červená farba – je znamením krvi, ktorú prelial Ježiš Kristus a jeho učeníci i všetci svätí;

Zelená farba – je symbolom nádeje večnej blaženosti, ktorú sme dosiahli zásluhami Ježiša Krista a darmi Svätého Ducha;

Čierna a tmavočervená farba – je znamením pokánia a ľútosti.

bohoslužobné rúcha pre jednotlivé kňazské stupne

Diakonské rúcha: stichár, narukávniky, orár

Kňazské rúcha: stichár, epitrachil, pás, narukávniky, nábederník, felón

Biskupské rúcho: stichár, epitrachil, pás, narukávniky, sakkos, nábederník, omofor. Okrem toho si biskup pri liturgických úkonoch oblieka ešte mantiu a berie na seba kríž, panagiu, mitru a nosí biskupskú berlu.