Iniciácia

1. kresťanská iniciácia podľa svedectva nového zákona

Iniciačný obrad, ktorý má v rozličných formách väčšina náboženstiev, je posvätný čin, ktorým novokrstenec prijíma úžasné tajomstvo a začleňuje sa do spoločenstva Cirkvi. Týmto činom v kresťanskom obrade je ponorenie do vody – krst, a spolu s ním aj pomazanie sv. myrom – myropomazanie.

Je pozoruhodné všimnúť si jednotlivé dejinné vývojové vlastnosti krstu a ich vplyv na formovanie krstného obradu.

1.1  jánov krst

Mnohí moderní exegéti zdôrazňujú fakt, že pôvod kresťanského krstného obradu je treba hľadať práve vo vystúpení Jána Krstiteľa, ktorého krst prijal i sám Ježiš Kristus. Čo tento krst znamenal?

Pôvod obradu, ktorý praktizoval Ján Krstiteľ pochádza pravdepodobne zo židovského očisťovania (porov. Lv 13-15), ktoré sa neskôr, v dobe Jána, stalo výrazom pokánia, očistenia a zmierenia.

O postave Jána, ktorý vyzýval Izrael k obráteniu, informujú všetci evanjelisti (porov. Mt 3,3; Mk 1,3; Lk 3, 4; Jn 1, 23), pričom všetci jeho vystupovanie chápu ako naplnenie Izaiášových slov: „Hlas volajúceho na púšti: Pripravte cestu Pánovi, urovnajte mu chodníky“  (Iz 40,3).

Jánovo posolstvo tlmočia Marek a Lukáš ako výzvu k pokániu – krst pokánia na odpustenie hriechov (porov. Mk 1, 4; Lk 3, 3).  Matúš pridáva zdôvodnenie, že sa priblížilo nebeské kráľovstvo (porov. Mt 3,2). Evanjelista Ján vo svojom evanjeliu opisuje hlásanie Jána Krstiteľa iba ako svedectvo o tom, ktorý má prísť (porov. Jn 1,15).

Pri čítaní sv. evanjelia je možné všimnúť si, aký veľký ohlas medzi ľuďmi vyvolalo Jánovo kázanie (porov. Mt 3,5). Toto vystupovanie Jána pritiahlo pozornosť všetkých vrstiev obyvateľstva – od jednoduchých veriacich až po židovských kňazov, levitov a farizejov. Ozajstným dôvodom však častokrát nebola túžba dať sa pokrstiť, ale overiť si, či nie je snáď Ján Krstiteľ Mesiášom, Eliášom alebo prorokom a ak nie je ani jeden z nich, tak prečo vlastne krstí (porov. Jn 1,19-28).

Evanjelista Matúš (podobne aj  Lukáš) dávajú Jánovým slovám apokalyptický zmysel približujúceho sa súdu: „Sekera je už priložená na korene stromov. A každý strom, ktorý neprináša dobré ovocie, vytnú a hodia do ohňa. Ja vás krstím vodou na pokánie, ale ten, čo príde po mne, je mocnejší, ako som ja. Ja nie som hoden nosiť mu obuv. On vás bude krstiť Duchom Svätým a ohňom. V ruke má vejačku, vyčistí si humno, pšenicu si zhromaždí do sýpky, ale plevy spáli v neuhasiteľnom ohni“  (Mt 3,10nn; Lk 3, 16nn ).

Podobenstvo sekery priloženej na kmeň stromu, ako aj slová o krste Svätým Duchom a ohňom ukazujú na rozdelenie sa na kajúcich a nekajúcich, nesúcich dobré ovocie od neplodných. Prirovnanie približujúceho sa súdu ku krstu Svätým Duchom a ohňom, odhaľuje zároveň pravý zmysel Jánovho krstu. Tento krst sa javí ako gesto začlenenia sa medzi kajúcich ľudí, ktorí chcú prinášať dobré ovocie a obstáť pri súde.

Podľa evanjelistu Jána, však Mesiáša, ktorý prichádza súdiť, nepoznal doteraz ani sám Ján Krstiteľ. Bol mu odhalený až pri krste. Veď v evanjeliu od Jána čítame: „Ani ja som ho nepoznal, ale preto som prišiel a krstím vodou, aby sa on stal známym Izraelu. Ján vydal svedectvo: „Videl som Ducha, ktorý ako holubica zostupoval z neba a spočinul na ňom. Ani ja som ho nepoznal, ale ten, čo ma poslal krstiť vodou, mi povedal: Na koho uvidíš zostupovať Ducha a spočinúť na ňom, to je ten, čo krstí Duchom Svätým. A ja som to videl a vydávam svedectvo, že toto je Boží Syn“( Jn 1, 31-34)

Všetci evanjelisti chápu krst Ježiša Krista (aj keď s odlišnými dôrazmi) ako potvrdenie jeho poslania tu na tejto zemi, ako akúsi iniciáciu na samom začiatku jeho verejnej činnosti. Čo táto udalosť naozaj znamená a čo sa v nej potvrdzuje, odhaľuje, naznačuje najzreteľnejšie evanjelista Matúš, ktorý zachytil Jánov úžas nad tým, že má krstiť toho, ktorému „nie je hoden rozviazať remienok na obuvi“ (Jn 1,27). Týmto gestom jasne naznačil teóriu toho, že Mesiáš prichádza nie preto, aby krstil, ale aby sám bol pokrstený. A túto teóriu je možné odvodiť aj z textov sv. evanjelia. Veď iba evanjelista Ján sa zmieňuje o Ježišovej krstnej činnosti, pričom ju hneď relativizuje (porov. Jn 3, 22.26 – 4,1n).

1.2  krst v mene ježiša krista

Rozprávanie o prvých kresťanských konverziách v Jeruzaleme, Antiochii a na miestach Pavlovho misijného pôsobenia (ako to možno vidieť v Skutkoch apoštolov), neobsahuje ešte žiadnu systematicky rozpracovanú teológiu krstu. Aj napriek tomu však je vidieť isté rozdiely v porovnaní s Jánovým krstom.

Prvé Petrovo kázanie vyzýva k zmene života, k novému začiatku, podobne ako Ján Krstiteľ (porov. Sk 2,37n). Kresťanský krst sa však nejaví ako jánovský krst pokánia, príprav a očakávania. Je to krst v mene Ježiša Krista. Práve preto jeho zmyslom nie je len pokánie a opustenie, obrátenie sa od starého, ale aj dar „Ducha“.

Z týchto pohľadov na krst sa dá vyvodiť akási všeobecná štruktúra krstu, ktorá je charakteristická nasledujúcimi bodmi:

1. zasiahnutie – tento prvok, bez ktorého je kresťanská konverzia nemožná, je chápaný ako prijatie zvesti o Božom kráľovstve a o Ježišovi Kristovi (porov. Sk 8, 12)

2. pokánie  (porov. Sk 3, 19)

3.  odpustenie hriechov  (porov. Sk 22, 16)

4. dar Svätého Ducha – práve tento prvok výrazne odlišuje kresťanský krst od Jánovho. Veľmi jasne tento prvok vysvitá z rozhovoru sv. Pavla s efezskými učeníkmi: „On sa opýtal:“ Ako ste teda boli pokrstení?“ Oni odpovedali:“ Jánovým krstom“ Pavol odpovedal:“ Ján krstil krstom pokánia a hovoril ľudu, aby uveril v toho, ktorý prichádza po ňom, to jest v Ježiša.“ Keď   to počuli, dali sa pokrstiť v mene Pána Ježiša. A Keď na nich Pavol vložil ruky, zostúpil na nich Duch Svätý, i hovorili jazykmi a prorokovali“ (Sk 19, 3-6).

1.3  krst v ježišovu smrť

Na objasnenie tejto dejinnej tézy výborne poslúži stať z listu sv. apoštola Pavla Rimanom (6,1-11). Sv. Pavol v tomto liste kristocentricky vysvetľuje teológiu krstu, pričom jeho hlavným zámerom nie je vysvetliť čo je krst, ale skôr obhajovať náuku o milosti.

Podľa sv. Pavla kresťan krstom zrástol s Ježišom Kristom podobnosťou jeho smrti (porov. Rim 6,5). Avšak tak, ako bol Kristus vzkriesený zmŕtvych „Otcovou slávou“, aj kresťan má kráčať v novosti života, teda viesť úplne nový život – zjavujúci Otcovu slávu a smerujúci k eschatologickej plnosti, vzkrieseniu.

Krst teda označuje novú kvalitu života. Označuje síce smrť, ale práve pomocou tejto smrti človek vyviazol z otroctva hriechu (hriech už nad ním nemá žiadnu moc) a je vyslobodením pre život s Kristom, presnejšie pre život v Kristovi pre Boha: „A keď sme zomreli s Kristom, veríme, že s Kristom budeme aj žiť. Vieme, že Kristus, ako vstal zmŕtvych, viac už neumiera, že smrť nad ním už nepanuje. Lebo zomrel, ale zomrel raz navždy hriechu, a žije, ale žije Bohu. Tak isto aj vy súďte o sebe, že ste mŕtvi hriechu, ale živí Bohu, v Kristu Ježišovi“ (Rim 6,8-11).

Z tejto Pavlovej teológie možno vyvodiť záver, že krst má pre človeka zmysel, pretože znázorňuje a spečaťuje vieru v Krista, účasť na jeho diele. Zároveň však krst predstavuje skutočnosť ľudskej spásy darovanej od Boha, ktorá je vždy pred ľudstvom a do ktorej iba postupne vrastá.

1.4  trojičné krstné poverenie

„Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi. Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Svätého Ducha a naučte ich zachovávať všetko, čo som Vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta.“ (Mt 28,18-20).

Toto zavŕšenie evanjelia podľa sv. Matúša nám predstavuje poveľkonočnú galilejskú epifaniu, ktorá mala veľký význam pri formovaní prvokresťanských krstných liturgií. Je potrebné pozorne si všimnúť Ježišove slová a na základe nich je možné urobiť akési 3 základné body misijného rozkazu:

    & nbsp; 

1. Delegácia moci – „Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi...“

Ježiš Kristus touto vetou naznačuje svoje božské poslanie, svoju moc, ktorá mu bola daná od jeho nebeského Otca.

2. Poverenie a poslanie budovať – „Choďte do celého sveta ...“

Ježiš Kristus poveruje učeníkov, aby mu budovali dom medzi všetkými národmi, pričom je zreteľne cítiť božskú autoritu Ježiša Krista.  Kristus sa tu predstavuje ako nový zákonodarca, pričom veľmi pozoruhodné je všimnúť si univerzalistický rozmer poverenia – všetky národy -, ktorý mal veľký vplyv na rozšírenie prvokresťanských misií medzi pohanmi.

3. Prisľúbenie stálej prítomnosti – „A hľa, ja som s vami po všetky...“

Aj keď sa Ježiš Kristus týmito slovami vlastne lúči so svojimi apoštolmi (sv. Matúš nepíše o nanebovstúpení), veľmi zreteľne dáva božské prisľúbenie stálej prítomnosti, prítomnosti po všetky veky.

Toto misijné poslanie je jediné novozákonné miesto, kde sa výslovne hovorí o trojičnom krste. Avšak táto časť sv. evanjelia je mnohokrát pokladaná iba za vsuvku vo sv. evanjeliu. Dnes sa mnohí exegéti a biblickí bádatelia zhodujú v tom, že Matúš asi prijal liturgický motív prvokresťanskej obce. Avšak aj napriek tomu, toto trojičné krstné poverenie je kľúčovým miestom vo Svätom Písme. Na tomto mieste sa o Bohu hovorí ako o tom, v mene ktorého má byť človek pokrstený, t.j. hovorí sa o Bohu, ktorý sa človeku zjavil ako trojjediný, aby pozval človeka do spoločenstva svojho života. Krst je teda vstupom do trojičného života samotného Boha.

2   kresťanská iniciácia v prvokresťanskej dobe

2.1  príprava na krst

 V starozákonne j dobe sa ľudia vzdelávali v Božích veciach prostredníctvom spoločenstva a to formou účasti na rôznych kultových slávnostiach a dodržiavaním disciplíny.

S kresťanským krstom bola spojená príprava, hoci nie vždy s rovnakou formou a dĺžkou trvania. Krstenci boli najskôr, pred obradom krstu, poučovaní od kňazov, diakonov a starších. Pred krstom sa vyžadovalo jasné svedectvo života v Ježišovi Kristovi, prijatie výzvy k obráteniu a tiež prijatie samotnej spásnej milosti Kristovej. Po krste bol novokrstenec poučený o význame a hlavne o dôsledkoch krstu vzhľadom k novému jednaniu krstenca. Treba podotknúť, že to neboli iba teoretické vedomosti, ale išlo o naozajstné zacvičovanie sa v kresťanskom štýle života.

Na prelome 2. a 3. storočia sa príprava na krst vykryštalizovala až do stavu, že to viedlo ku vzniku katechumenátu, ako ku typu členstva v Cirkvi pred krstom. Do katechumenátu boli prijímaní dospelí, deti i novorodenci obradom, ktorý sa skladal z označenia krížom, modlitby spojenej s vkladaním rúk a z prijatia soli, ako symbolu múdrosti. Katechumeni boli rozdelení do niekoľkých tried podľa pokročilosti a samotný katechumenát trval približne 3 roky.

Hlavnou úlohou katechumenátu bolo osvojiť si Kristove učenie a naučiť sa žiť kresťanský spôsob života. Katechumeni sa zúčastňovali iba na bohoslužbe slova, pretože účasť na samotnej Eucharistii bola vyhradená iba pre pokrstených. Počas tejto prípravnej doby sa konali časté exorcizmy a katechumeni boli podrobení skrutíniám. Tieto skrutínia sa uskutočňovali formou skúšky, z ktorých bolo zjavné, či sa kandidát krstu už zoznámil s kresťanským spôsobom života a či začína zachovávať jeho formy v jeho vlastnom živote.

Ku krstu sa hlásili adepti najčastejšie na začiatku pôstu, kedy boli zároveň zapísaní do zoznamu a boli povinní urobiť prvú skúšku pred príslušným biskupom. Potom počas pôstnej doby boli katechumeni zasvätení do tajomstva Ježiša Krista a toto zasvätenie mali držať v tajnosti.

 2.2 krstná liturgia

 
Pôvodne bol obrad krstu jednoduchý a krstná prax nebola všade jednotná. Krstilo sa nielen ponorením, ale aj liatím vody. Krstná formula sa vyskytovala v niekoľkých variantoch.

Od 2.storočia sa krst udeľoval v stále bohatšej koncepcii slov a gest, avšak ani v tejto dobe krstná prax nebola všade jednotná. Biskup Hippolit (asi 220) uvádza tieto základné prvky krstného obradu.

1. Pred krstom je posvätená voda, biskup svätí olej a katechumen si odkladá šaty. Nasleduje zrieknutie sa satana katechumenom a prvé pomazanie olejom.

    2. Pri krste je krstiteľovi predaný neodetý krstenec, vo vode vyznáva vieru, je trikrát ponorený do vody a nasleduje druhé pomazanie olejom. Krstenec je odetý do nového rúcha.

    3. Po krste na novokrstenca biskup vkladá ruky, modlí sa nad ním o dary Svätého Ducha a vylieva mu na hlavu olej. Slávnosť končila požehnaním, pozdravom a bozkom pokoja.

V 3. storočí dochádza k veľkému pokroku vo formovaní krstnej liturgie, pretože sa začala rozvíjať sviatostná typológia, t.j. začína sa praktizovať spôsob slávenia, ktorý poukazuje na starozákonné udalosti naplnené Ježišom Kristom a na sviatosti, v ktorých pokračuje spásne Božie dielo.

V tomto období už krstná liturgia dostáva čoraz konkrétnejšiu podobu a jej štruktúra je podobná v mnohých tradíciách.

1. Obrady pred krstom

Aby krstenec mohol vojsť do Kristovej lásky, musí sa zrieknuť poddanstva hriechu. Odvrat krstenca od satana znamená zlomenie starého spojenia medzi krstencom a diablom. Kňaz obrátil krstenca na západ a ten odmietavým spôsobom odpovedal na otázku: „Zriekaš sa satana, jeho diela a anjelov, jeho služby a jeho slávy ?“  Potom nasledoval prísľub viery v Ježiša Krista. Krstenec bol otočený o 180° - na východ a trikrát odpovedal na otázku: „Pripájaš sa ku Kristovi?“ odpoveďou: “Pripájam sa.“ Znamenalo to včlenenie do Kristovej služby a oblečenie sa do šatu spravodlivosti a svetla.

Pred krstom si krstenci odkladali šaty a šperky, čo symbolizovalo odloženie starého človeka. Toto odloženie starého človeka znamená symbolické stotožnenie sa krstenca s ukrižovaným Kristom. Tak ako Kristus odložil šaty pred ukrižovaním, tak aj krstenec odkladá šaty pred vstupom do krstnej vody, ktorá je návratom do rajskej nevinnosti.

Nasledovalo pomazanie krstenca olejom za účelom exorcizmu. Toto pomazanie naväzovalo na antický zvyk, kedy sa zápasníci pred bojom mazali olejom, aby ich protivník nemohol ľahko uchopiť. Krstenci týmto pomazaním sú vyzbrojení do boja proti Zlému.

2. Samotný obrad krstu

Obrad krstu sa začal tým, že katechumen (spolu s diakonom) zostúpil do nádoby na krst. Ten, kto doprevádzal krstenca, prevolával nad ním Kristovo meno. Bolo to chápané ako úplné sa priľnutie ku Kristovi a napojenie sa na moc jeho víťazstva nad hriechom.

Diakon  buď hovoril vyznanie viery po častiach alebo sa na katechumena obracal s trojitou otázkou, či verí v Boha Otca, Syna a Svätého Ducha. Katechumen (pri krste detí ručiteľ ) vyznával: „Tak verím“ a po každej odpovedi nasledovalo ponorenie do vody alebo poliatie vodou. Pritom bola prednesená aj krstná formulka.

Trojité ponorenie symbolizuje Trojicu, ale aj „tri dni, kedy ležal Ježiš v hrobe“, píše Cyril Jeruzalemský a ďalej pokračuje: „V tom istom procese ste zomreli a boli narodení, ona spásna voda vám bola zároveň hrobom i matkou.“

Po vystúpení z vody podali krstencovi mlieko a med ako prvý pokrm novorodencov a plody zasľúbenej zeme – duchovného Kanaánu.

Nasledovalo pomazanie olejom ako prejav vďakyvzdania a oblečenie do bieleho odevu, ktorý symbolizoval svätú premenu, prijatie spravodlivosti a prvotnej milosti, ktorá obklopovala človeka v raji pred pádom. Cyril Jeruzalemský hovorí vo svojich katechézach o duchovnom šate, o odeve spásy, odeve spravodlivosti, ktorý dáva účasť na sláve Krista premeneného na hore. Pokrstení nosili tento biely odev celý týždeň.

V spoločenstve bolo takisto na krstencov uskutočňované vkladanie rúk, cez ktoré im bol vyprosovaný dar Svätého Ducha. Jeho prijatie bolo videné v náväznosti na zostúpenie Svätého Ducha pri Ježišovom krste a naznačené pomazaním olejom – myrom, ktoré vykonal biskup.

Cyril Jeruzalemský k tomu píše: „I vám bolo, keď ste vystúpili z krstnej vody, dané pomazanie, odlesk oného pomazania, ktoré dostal Kristus ( ... ) Stali ste sa pomazanými, pretože ste obdržali odlesk Svätého Ducha“.

Na obrad krstu naväzovala modlitba, bozk pokoja a spoločné slávenie veľkonočnej Eucharistie s tromi kalichmi – mlieka, medu a vody. Celá slávnosť bola v náväznosti na Ef (5,25nn) nazvaná „zlatou svadbou“, pretože dochádzalo ku spojeniu duše s Bohom, Kristom a Svätým Duchom.

Na ôsmy deň po Veľkej noci bola slávená Eucharistia so zvláštnym krstným príhovorom. Symbolicky ôsmy deň pripomínal deň nového stvorenia, ktoré pre krstencov začínalo práve krstom.

Jednorázovosť krstu naznačuje, že neide o jeden z prechodov medzi rôznymi fázami ľudského behu života, ale o prechod z prirodzeného do duchovného, do skutočnosti spôsobenej Kristovým Duchom, o prechod zo smrti do života. Kresťan sa ponára do Krista a jeho spásneho diela ako rastlina do hliny, či ryba do vody a z milosti krstu začína žiť.

3  posledná večera  a eucharistia v apoštolskej dobe

3.1  posledná večera

Najnovšie prístupy k poslednej večeri sa snažia ukázať celú teológiu Eucharistie z pohľadu kompletného Nového zákona. V tomto prístupe totiž dodnes sa kladú otázky typu:  Bola posledná večera Krista židovskou veľkonočnou večerou? alebo Bola posledná večera Ježišovou poslednou, rozlúčkovou slávnostnou večerou?

Mnohí sa prikláňajú k názoru, že Ježišova posledná večera obsahovala obidva prvky.

Pre synoptikov bola posledná večera ako antipascha. Pre Jána je Ježiš Baránok Boží a v okamihu, keď sa v chráme pripravoval veľkonočný baránok, Ježiš zomrel na kríži ako baránok. Nakoľko bola teda len paschálnou večerou?

Z liturgického hľadiska Ježiš anticipoval i židovskú Paschu. On slávil  veľkonočnú večeru niekoľko dní skôr, aby dal prežiť učeníkom večeru, keď bude On ukrižovaný.

Podstatné je to, že Ježiš pri poslednej večeri berie na seba úlohu Pána domu - hlavy rodiny (hlava Cirkvi = hlava apoštolov). On koná úkony, ktoré pri poslednej večeri robí otec. To, čo ukazujú jednotlivé popisy Eucharistie je už prežívaná teológia a večera nie je iba suchá reportáž.

Niektorí bádatelia dali vznik hypotéze, že existovali v prvotnom kresťanstve dva druhy Eucharistie:

- jeden zapadal do židovského rámca;

- druhý bol slávnostný.

Dnes už táto teória nemá zástancov. Exegeticky sa totiž nedá stotožniť posledná večera s paschálnou večerou alebo slávnosťou. Starokresťanský symbolizmus nadväzuje na paschálny symbolizmus.

Aký je však obsah teologických popisov Poslednej večere?

Posledná večera obsahuje všetky podstatné prvky židovskej paschy: anamnéza, prísľub, očakávanie a splnenie. Z teologického hľadiska je Posledná večera novou Paschou.

Ihneď po zoslaní Svätého Ducha Cirkev začala sláviť Eucharistiu, ako to Ježiš rozkázal. Tým uskutočňovala to, čo robil on: vzdávajúc vďaky, premieňala chlieb a víno na prítomnosť osoby Ježiša Krista a celého jeho spasiteľského diela. Ježišove slová, slová premenenia vyslovené nad chlebom a vínom, nemôžeme už rekonštruovať v ich pôvodnom znení. Ich zmysel je ten, že Ježiš (v zmysle identifikácie) vzťahoval podávaný chlieb na svoje telo („ktoré sa vydáva za Vás“) a podávanú čašu na svoju smrť („krv“), ktorá sa chápe ako smrť vykupiteľská a ustanovujúca Novú zmluvu.

Slávenie tejto pamiatky dostáva meno Eucharistia – vzdávanie vďaky. Pamiatka sa vzťahovala na Ježišovu smrť, ktorá bola zmiernou a obetnou  smrťou. Hoci vzkriesenie sa tu výslovne nespomína, predsa sa musí zapojiť do slávenia Eucharistie, pretože Ježišova smrť sa stala spásonosne účinnou až vo vzkriesení a vzkriesenie nemožno oddeľovať od jeho vykupiteľskej smrti. Ježišova smrť sa stala účinne prítomnou tak, že účastníci slávenia sa mohli stať účastníkmi na tomto vykupiteľskom diele. Účasť na Ježišovej smrti sa stala možnou preto, lebo oslávený, s ukrižovaným Ježišom totožný Pán je reálne prítomný v znaku chleba a vína. Táto prítomnosť Ježiša Krista sa nazýva reálnou. Ona je základom aktuálnej prítomnosti.

Pre poapoštolské obdobie vzniklo z týchto eucharistických textov mnoho otázok. Bolo potrebné predovšetkým vyjasniť otázku, ako treba rozumieť eucharistickú realitu. Išlo o otázku vzájomného vzťahu medzi telom a chlebom, medzi krvou a vínom, medzi telom a krvou, ďalej aký je vzťah tela a krvi k živému Kristovi a vzťah reálnej prítomnosti k prítomnosti aktuálnej. Posledný problém zahrňoval v sebe otázku, ako sa smrť na kríži, ktorá sa odohrala iba raz, môže stávať prítomnou v každom slávení Eucharistie. K vysvetleniu týchto otázok prispeli mnohé teologické úsilia a mnohé výpovede cirkevného učiteľského úradu.

3.2  vývoj  eucharistie v poapoštolskom období

Všeobecne možno povedať, že Cirkev v prvom tisícročí zdôrazňovala viac prítomnosť spasiteľného činu, dynamický charakter Eucharistie, v ďalšom období zasa zdôrazňovala vecný prvok, t.j. realitu tela a krvi Ježiša Krista. V tomto vývoji chápania eucharistickej viery jedna časť teológov stávala viac do popredia kristologický aspekt Eucharistie, druhá skupina zasa soteriologický aspekt Kristovho diela.

Liturgia starokresťanských čias

Odkazy v Novom zákone na liturgiu prvopočiatočných kresťanských čias:

- Sk 2, 42 – 46  Eucharistia nebola jednoznačne vyčlenená zo židovských bohoslužieb

- Sk 20, 7 – 11  - rozlúčkové eucharistické zhromaždenie

    & nbsp;   - Eucharistia spojená s vigíliou osobnej povahy, nie ako vigílie pred sviatkami

    & nbsp;   &n bsp; - základným prvkom eucharistických bohoslužieb bolo ďakovná modlitba

- 1 Kor 10, 16 –17  - je to skôr teológia eucharistie ako konkrétny spôsob slávenia

    & nbsp;   &n bsp;  -  lámanie jedného chleba

- 1 Kor 11, 23 – 26  - obsahuje aj proklamáciu a anamnézu Pánovej smrti

Didaché - Učenie dvanástich apoštolov

Toto učenie vyzýva veriacich, aby sa v deň Pánov zúčastnili na lámaní chleba a aby sa na to pripravili pestovaním bratského zmýšľania. Na toto bratské zmýšľanie kladú taký dôraz, že osobám, ktoré nežijú v pokoji, radia, aby sa najprv zmierili alebo sa radšej nezúčastnili na Eucharistii. Didaché označuje slávenie Eucharistie výslovne ako obetu, nie však ako pamiatku Ježišovej smrti a samotné slávenie má podľa Didaché eschatologický charakter.

Apológia sv. Justína, mučeníka

Justín v svojej apológii píše, že na nedeľnej eucharistickej slávnosti sa smú zúčastniť jedine príslušníci cirkevnej obce, teda iba ten, kto uveril, že Ježiš žije. Predstavený cirkevnej obce, vzdávajúc vďaky, vyslovuje slová dobrorečenia nad chlebom a vínom. Prosbou o vtelené Slovo, pochádzajúce od Otca, sa obyčajný pokrm stáva Eucharistiou, ktorá je telom a krvou vteleného Ježiša Krista. Samotné slávenie sa koná ako spomienka na Ježišovo utrpenie a slúži na to, aby sme ďakovali Bohu za to, že stvoril pre človeka svet so všetkým, čo je v ňom; za to, že nás oslobodil od hriechu, v ktorom sme žili a nakoniec za to, že porazil mocnosti a sily zla skrze toho, ktorý sa podľa jeho vôle stal schopným trpieť. V obete, ktorá je zvýraznená v Eucharistii, vidí Justín splnenie Malachiášovho proroctva (porov. Mal 1,10n).

Apoštolská tradícia sv. Hypolita Rímskeho

V svojej práci nám zanechal kompletnú najstaršiu eucharistickú modlitbu. Dodnes však nie je isté, či popisuje paschálnu vigíliu alebo krstnú vigíliu.

Obsahuje aj svedectvo o tom, že v tých časoch sa veľmi improvizovalo, boli vytvárané rôzne anafory a všeobecná schéma bola len pre tých, ktorí neboli schopní improvizovať.

Sv. Ján Chryzostom

Vo svojich náukách podával zvláštny spôsob objasňovania chápania Eucharistie. Tak veľmi prízvukuje totožnosť eucharistického tela s historickým telom Ježišovým, že sa nás zmocňuje dojem, akoby už nehovoril na rovine sviatostnej, ale prešiel na rovinu naturalistickú. Chryzostom nerozlišuje dostatočne sviatostný a historicko-prirodz ený spôsob existencie.  Leží mu však veľmi na srdci snaha dať do súladu časté slávenie Eucharistie s výrokom listu Hebrejom, že Kristus zomrel raz navždy za všetkých, že jeho obeta má definitívny charakter a preto už nie sú potrebné iné obety, ako to bolo v dobe pred Kristovým narodením. Zdôrazňuje, že ide tu vždy o jednu a tú istú obetu, ktorú Cirkev prináša. V Cirkvi jestvuje len jeden jediný obetný úkon, totiž obeta na Golgote. Keď Cirkev slávi Eucharistiu, slávi spomienku na túto jedinú obetu. Cirkev teda podľa Jána Chryzostoma neprináša novú obetu popri obete Kristovej.