Boh - je večný

Keď hovoríme, že Boh je večný, tvrdíme, že Božie jestvovanie nemá ani začiatok, ani koniec. Vyplýva to nakoniec aj z jeho nezmeniteľnosti.

Božia večnosť je Božia dokonalosť. Túto dogmu postupne vyhlasujú: Atanázovské vyznanie viery, Štvrtý lateránsky koncil (1215) a Prvý vatikánsky koncil (1870).

To znamená, že život Boha je neohraničený, je nekonečne dokonalý, a preto nemôže mať začiatok ani koniec. Boh teda nežije svoj život v postupných úsekoch ako iné bytosti, ale svoju nekonečnú plnosť života požíva celú  v jedinom stálom a trvácnom okamihu.

Dôkazy zo Svätého písma:

Sväté písmo nám názorne opisuje Božiu večnosť. Takýto stav bez začiatku a konca je vyjadrený v žalme:

„Prv než sa vrchy zrodili a povstali zem i svet, ty, Bože, si od vekov až naveky“ (Ž 89, 2).

„Na začiatku si stvoril zem, aj nebesia sú dielom tvojich rúk. Ony sa pominú, ale ty zostaneš...“ (Ž 102, 26-27).

V Novom zákone hovorí Ježiš židom takto:

„Prv ako bol Abrahám, Ja Som“ (Jn 8, 58).

Sv. Peter píše:

„U Pána je jeden deň ako tisíc rokov a tisíc rokov ako jeden deň“ (2 Pt 3, 8).

Sv. Pavol nazýva Boha „Kráľom vekov“ (1 Tim 1, 17).

Dôkazy z Tradície:

Otcovia výslovne dosvedčujú Božiu večnosť najmä v spisoch proti pohanstvu, ktoré poznalo rodokmene bohov.

Apologéta Atenagoras píše: „Dokazujeme, že Božská bytosť je nestvorená, že je večná a len mysľou a rozumom poznateľná, kým hmota je stvorená a porušiteľná.“

Sv. Augustín: „Božie roky sú Božia večnosť; Božia večnosť je samotná jeho podstata, ktorá v sebe nemá nič premenlivého. Nie je tam nič minulého, ako by už viac nebolo; nič budúceho, ako by to ešte nebolo. Tak je len «Je», t. j. prítomnosť.“

Podľa definície starokresťanského filozofa Boetiusa večnosť je: „Razom celé a dokonalé používanie neohraničiteľného života.“