Ani neviem, niekedy sa k tomu vraciam, lebo človek si potrebuje pomenovať niektoré situácie aj spätne. Pri zdravom rozume by som to bez Ducha Svätého asi neprežila. Prvé, čo mi rezonovalo v hlave, bolo, že potrebujem zavolať priateľom, aby sa modlili. Kým ho oživovali, išla som si objať deti, lebo ony sa báli aj o mňa, keďže som už mala veľké tehotenské bruško. Ja som sa ich snažila chrániť, lebo som videla, že sú z toho mimo. Celé nasledujúce obdobie som prežívala bez jedinej tabletky na upokojenie a je to tak dodnes. Pri zdravom rozume som len vďaka vzťahu s Bohom.
Prežíval váš manžel predtým nejaké stresy?
Bolo to bez varovania. On sa nikdy na nič nesťažoval. Mal byť z čoho vyčerpaný, mal v zamestnaní zodpovednosť, náš dom bol rozostavaný, už sme síce bývali, ale zvonku bol ešte nedokončený. Ale nebol to výnimočný stres, rovnako to dnes prežíva veľa rodín.
Čo sa dialo potom?
Keď mu oživili činnosť srdca, zobrali ho na ARO, ja som nemohla ísť s ním ani v sanitke. Keď som za ním dorazila, tak mi personál podal vrece s jeho oblečením, roztrhaným po tom, ako ho oživovali. Povedali mi len, nech sa pripravím na najhoršie, že tých 40 minút bolo strašne veľa.
Ako ste prežili prvú noc po tomto zlomovom dni?
Boli sme spolu i s dcérkami, ktoré sa veľmi báli aj o mňa. Ja som vôbec nespala, len som sa modlila a dostala som v milosti tej chvíle taký krásny obraz od Boha, ako sa manžel prechádza s Ježišom a On ho držal okolo pliec. To bolo pre mňa veľké upokojenie. Naozaj môžem povedať, že som mala v sebe po celý čas neuveriteľný pokoj.
Podporila vás širšia rodina?
Svokrovcov to veľmi zobralo. Manželov otec bol totiž na tej istej omši, keď sa to stalo, a celý čas stál pri oživovaní svojho syna. Zobrali to veľmi ťažko a ja som bola ešte tá, ktorá mala silu ich podržať a povzbudiť. Nevedeli sa cez to preniesť.
Neistota, či prežije, trvala ešte koľko dní?
Povedali mi, že piaty deň bude zlomový, lebo vtedy ho začnú prebúdzať z umelého spánku. Ja som ešte s bruškom chodila za ním každý deň a na ten piaty deň sa narodila v termíne naša dcérka Emka. Ja som aj na tú nedeľnú omšu išla ako na poslednú pred pôrodom, aby som ju prežila spolu s rodinou.
Dcérku ste porodili v tej istej nemocnici, kde ležal manžel?
Áno, vo vedľajšom pavilóne. Manžel bol v umelom spánku, ešte poobede som za ním bola, hovorila som mu o maličkej, že ho potrebujem, nech bojuje a cítila som, že už to asi na mňa aj príde. Tak som mu rozprávala, že sa čoskoro narodí. Rovno od neho som prešla na príjem, lebo som chcela, aby ma skontrolovali po tom strese, či je maličká v poriadku. A už som sa len vrátila domov po tašku a vrátila som sa do pôrodnice.
Aký bol pôrod s vedomím, že o pár metrov ďalej manžel bojuje o život?
Ťažký. Našťastie tam bola jedna zlatá sestrička, ktorá ma držala za ruku. Celý pôrod som sa za neho modlila. Ten piaty deň bol taký prelomový, vlastne sa dá povedať, že sa mi narodili obidvaja. Podľa lekárov bol pre manžela práve ten deň zlomový a súčasne sa nám narodila tretia dcéra. Po pôrode sa mi podarilo ísť za manželom do jeho izby, aby som mu to povedala.
Potom som za ním chodila pravidelne aj so svokrovcami, s kňazom z vedľajšej dediny, ktorý nám veľmi pomohol – strážil vonku maličkú, aby som ja mohla ísť za manželom. Chodieval sa za manželom modliť. Potom nám aj pokrstil dcérku. Páčilo sa mi, že nás povzbudzoval, aby sme krst nerobili hneď, ale počkali, kým manžel bude môcť byť pri tom. Hoci vedel, že si to nebude pamätať. Vážila som si to. Prežíval celú tú situáciu s nami.
Keď manžel ležal v kóme, s dcérami sme si hovorili, že je jedno, v akom stave a s akými následkami sa zobudí, podstatné je len, nech sa prebudí. Hovorili sme si, že nech bude akýkoľvek, len nech ostane s nami. On bol totiž perfektný chlap, mali sme krásny vzťah, nás deti nikdy nepočuli hádať sa. Môj manžel bol mojím najlepším priateľom.
Ako ste sa zoznámili?
On je moja spriaznená duša. Zoznámili sme sa na zábave, keď som mala len 13 rokov. Moja mama totiž pochádzala z dediny, kde manžel býval, takže som tam chodila často na prázdniny. Celé roky sme sa stretávali ako kamaráti. Ale vždy to medzi nami iskrilo. Už za slobodna sme sa vedeli hodiny rozprávať a to nám zostalo aj v manželstve, to je napokon to, čo mi dnes aj najviac chýba. Hoci mám okolo seba veľa dobrých ľudí a priateľov, rozhovory s ním mi chýbajú. On mal rozhľad, bol to múdry človek. Boli dni, že aj keď sme o piatej museli vstávať do práce, napriek tomu sme sa do druhej v noci rozprávali, s ním stále bolo o čom.
Keď ste sa vzali a prišli prvé dve deti, prežívali ste niekedy obdobie krízy?
Mali sme existenčné problémy, bývali sme v podnájme, potom nás prichýlila manželova rodina, bývali sme v neobývanej časti domu, boli to veľmi skromné podmienky. Nikdy sme ani neboli na žiadnej dovolenke. Začali sme si opravovať a pristavovať dom, ktorý manžel zdedil, čiže všetky peniažky išli do toho. Všetko sme si len svojpomocne stavali celé roky. Vzťahovú krízu sme však nikdy nemali. S humorom a láskou sme vedeli zvládnuť každú situáciu. Keď aj boli problémy, vždy sme našli spoločnú reč.
Keď si to spätne teraz premietnem, tak boli chvíle, keď som ja bola už dlhšie druhýkrát na materskej a prišla ponorková choroba, tak som čakala, že keď chlap príde z roboty, tak ma odbremení a pritom on bol rovnako unavený. Takže takéto klasické nepokoje sme prežili, ale to bolo viac z mojej nespokojnosti ako nejaký problém vzťahu. Moja kamarátka Monika to pomenovala tak, že diabol nás nedokázal inak rozbiť, vstúpiť medzi nás, tak to urobil takýmto zásadným spôsobom.
A rozdelil vás?
Nie, nepodarilo sa mu to.
Stratili ste však najlepšieho priateľa, manžel ostal po nedokysličení mozgu navždy poznačený...
Tým dlhým oživovaním mu odumrela veľká časť mozgu, krátkodobá pamäť mu nefunguje vôbec, dlhodobá ako-tak.
To znamená, že si nepamätá, čo sa stalo včera?
Áno a niekedy aj za kratšiu dobu zabudne, čo bolo. Išli sme napríklad do Bystrice na kontrolu so srdcom, a keď som ho naložila do auta, povedala som mu, kam ideme, a po pár kilometroch sa ho pýtam, či vie, kam ideme, tak nevedel. Preto sa mu aj veľmi ťažko komunikuje, lebo často je stratený, nevie, aký je deň a podobne.
Teraz žijete pre prítomný okamih, každý deň akoby začínate s manželom odznova?
Je to tak, niekedy neviem, čo sa v ňom vôbec odohráva. Niekedy nepoznáva ani mňa, má okno, keď sa mu snažím dať pusu, tak sa odtiahne alebo sa tak neisto usmeje. Keď sa ho opýtam, či vie, kto som, tak povie, že nie. Tak sa to vždy snažím otočiť na srandu a sa ho opýtam, či sa nechá od cudzej ženskej bozkávať. (Smiech.)
Ako ste zistili, že dlhodobá pamäť funguje, keď takmer nerozpráva?
To sme videli, keď sa zobudil v nemocnici, hneď nás poznal. A keď som sa ho pýtala také detaily, že akej farby máme spálňu, tak to si pamätal. Pamätá si aj kolegov, kde pracoval. Aj deti. Najťažšie mal problém si zapamätať meno poslednej dcérky, aj keď on jej vymyslel meno. Ale tým, že nezažil pôrod a videl ju, až keď mala tri mesiace, tak si to nezafixoval. Rozpráva veľmi málo. Keď potrebujem od neho odpoveď, musím ju ťahať z neho ako z chlpatej deky.
Aké sú prognózy lekárov?
V podstate žiadne. Ja som si ho domov z nemocnice brala v bdelej kóme. Dlho bol na diazepame a ten ho utlmoval. Postupne sme vysadili lieky proti bolesti i utlmováky, tak viac precitol. On niekedy ani dnes nevie pomenovať, čo ho trápi, ja to len hádam. Časom mu voperovali strojček na srdce (defibrilátor), bolo to 18. decembra a hneď 30. decembra mu zachránil život, čo nám potom lekár povedal. V podstate mal opätovnú zástavu srdca.
Vy ste sa za ten celý čas ani raz nezrútili psychicky z celej tej situácie?
Nie. Cítim, že Duch Svätý ma sprevádza. Celý život som s ním chcela v živote kráčať, prednedávnom som išla na duchovnú obnovu a tam som pochopila, že ja s ním už dávno kráčam. Stopercentne je to Božia zásluha, že ja to prežívam v pokoji.
Nehovorím, že nie sú chvíle, keď si poplačem, že zavriem dvere a musím tú paru vypustiť. Niekedy sa aj ja musím vrátiť k spomienkam, aj keď sa snažím sa v nich nerýpať. Mám spoločenstvo, kde nachádzam ľudí, ktorí mi pomáhajú. Aj keď sa to stalo, dve zasvätené sestry prišli na tie prvé dni k nám, bolo pekné, že deti si tak prvýkrát videli otca v kruhu spoločenstva, spolu sme sa modlili. Neboli sme na to sami a ten pocit bol veľmi dôležitý.
Ako to vnímali deti?
Pre staršie dcéry vysokoškoláčky to nie je ľahké, zamávalo to aj s ich vierou. Lebo otca zažili zdravého a mali s ním krásny vzťah. Jednej bolo ťažké aj s ním komunikovať v tomto stave, keďže reaguje len málo a neodpovedá. Je to pochopiteľné.
Najmladšia dcérka to vníma inak. Dokonca, keď sme si minule pozerali album so starými fotkami, povedala, že ona nechce takého ocinka ako na fotkách, ale takého, aký je teraz. Bolo jej to až smiešne, ako vyzeral kedysi.
Vy ste ešte stále mladá žena, život máte pred sebou, v určitom zmysle ste však už stratili partnera. Ako sa s tým dá žiť?
Niekedy to Bohu vykričím. Pociťujem to aj konkrétne. V domácnosti je tisíc vecí, ktoré pre muža znamenajú päť minút a ja si s tým neviem dať rady. Ale beriem to ako výzvu a v podstate Bohu ďakujem, že sa učím aj ja novým veciam. Bola som tak trochu rozmaznaná svojím manželom, lebo on bol človek, pre ktorého neexistoval pojem, že to sa nedá. Teraz je to tak, že sa musím sama do toho pustiť, sama som sa veľmi posunula a vyrástla som na tom. Aj po tej duchovnej stránke. Veľa ľudí by to neprekvapilo, keby som zanevrela na Boha. U mňa to je však úplný opak, začala som sa na niektoré veci pozerať novým spôsobom. Možno to bude znieť fanaticky, ale som vďačná za tú bolesť, ktorú máme. Lebo toľko milostí a požehnania, čo sa na nás vylialo cez túto udalosť, je až radosť to zažívať. Hoci to, samozrejme, nie je ľahké. Ale ani v Písme nemáte nikde napísané, že život má byť ľahký. A potom, stále je to môj muž, aj keď je iný.
Vás čaká zároveň život v nedobrovoľnom celibáte.
Je to tak a je to naozaj ťažké. Nie je to jednoduché, ale hovorím si, že sú ľudia, ktorí si celibát dobrovoľne volia ako spôsob života. Zaradila som to do kategórie vecí, ktorých sa musím zriecť. Tak ako aj to, že si už s manželom nikdy nezatancujem. Alebo sa s ním už nebudem hodiny rozprávať ako kedysi. Snažím sa to priveľmi nerozoberať. Pred oltárom sme si sľúbili v dobrom aj v zlom. Ani si neviem predstaviť, že by to bolo inak. Keď som si ho brala domov z nemocnice, odporúčali mi, nech ho dám do nejakého hospicu. To bola pre mňa neprijateľná myšlienka. Náš dom predsa postavil on svojimi rukami, ani si ho nestihol užiť. A hoci som si to na začiatku ani nevedela predstaviť, že ako to budem zvládať s novorodencom a s manželom v bdelej kóme, ale vedela som, že inak to nechcem. Prvé dva roky som sa nezastavila, behala som od malej k manželovi a naopak. Ale bolo to tak dobre.
Z čoho ste vedeli vyžiť, keď ste ostali bez príjmu?
Našťastie dostal manžel slušný invalidný dôchodok a ja poberám len opatrovné. Otvorene hovorím, že bez pomoci dobrých ľudí by sme to nezvládli. Stačí totiž, že príde nečakaný výdavok ako oprava kotla alebo zubár, a to sú väčšie položky, ktoré rozpočet zaťažia. Ale stoja pri nás aj rodiny a blízki priatelia. Sú tu však aj neznámi ľudia. Zaujímavé je, že vždy, keď niečo potrebujeme, tá pomoc príde. Cítim, že je to tak, lebo som v takej pokore prijala to, čo sa nám stalo a povedala som vtedy Bohu, ja to prijímam, ale nemôžeš ma opustiť. A ono sa to naozaj deje. Napríklad Emke som za celý čas kúpila možno päť balíkov plienok, vždy nám niekto poslal nové. Či už zazvonil farár s dvoma balíkmi, alebo nám ich poslala kamarátka. Raz sa nám dokonca stalo, že pred domom zastalo auto a voľačo prehodili cez plot. Išla som sa pozrieť na dvor a tam bolo vrece s balíkmi plienok a vlhčené utierky. A ja dodnes neviem, kto to bol. Jednoducho niekto nám chcel pomôcť. Stávajú sa nám také krásne veci, že cítim, že Boh je pri nás, aby nás bolesť nepoložila.
Z dnešného pohľadu, keď sa manželstvá bežne rozpadávajú, je normálne, že keď niekto zistí, že mu už partner nevyhovuje, tak jednoducho ide ďalej a hľadá šťastie v novom vzťahu. Vy ostávate vo vzťahu s mužom, v ktorom ste prirodzeného partnera stratili. Ako sa dnes pozeráte na manželstvo?
Mňa drží láska. Naše manželstvo bolo postavené na silnom priateľstve, na dôvere. Dnes ľudia riešia situácie tak, že keď prídu problémy, majú tendenciu z nich utekať. Nemajú ani snahu problémy riešiť. A veľakrát nevidia, že sú to pritom také problémy, ktoré nás formujú. A opačne, že keď problémy dokážeme zvládnuť v jednote a láske, tak nás i vzťah ešte aj utužia. Dnes je taká rýchla doba, že mladí ľudia akoby už o to nestáli. A pritom je to najcennejšie, o čo sa oplatí bojovať. Nič, ani materiálne problémy, ani iné starosti nestoja za to, aby dvaja ľudia rozdelili to, čo Boh medzi nich vložil. Je to perla, o ktorú sa treba starať. Žiadne starosti a pokušenia nestoja za to, aby to medzi seba pustili. Ja len dúfam, že toto odovzdám aj svojim deťom. Majú latku vysoko v nárokoch na budúcich partnerov, lebo ich otec je skvelý muž. A svojím postojom v nich, dúfam, zasejem to, že vernosť v manželstve až do konca je veľkou hodnotou.
video: Andrej Lojan
(18077)
