Strach
Slovo staré ako ľudstvo! Tri tvrdé spoluhlásky uzatvárajú v sebe jedinú samohlásku a nad všetkým sa vznáša obojaké, hadovité, úlisné S. Je to náhoda, že slovenčina takto vyjadruje ten silný známy, krutý a starý pocit? Neviem, ale zdá sa mi to veľmi symbolické! Ustráchaný človek uzatvára sa do seba, nekomunikuje, je ľahostajný k iným ľuďom i k okoliu. Je už napoly mŕtvy. Kto ho zbaví jeho strachu, vráti k životu? Strach je nákazlivý. Preto bojujme proti nemu! Aby sa nám to darilo, musíme poznať korene, z ktorých vyrastá.
Jedno je jasné, že strach pozná každý človek: „Mám strach!“, „Naháňa mi to hrôzu!“ a podobné vety počúvame často.
Z čoho má človek strach? Zo smrti, z choroby, staroby, bolesti, vojny, prírodných katastrof, z námahy a práce, zo straty majetku, zabezpečenia, slávy a moci, bezpečia a pohodlia alebo straty zamestnania, kde niečo znamenal atď.
Prečo sa človek bojí? Niekedy skrýva niečo, za čo vie, že si zaslúži trest – bojí sa, aby to nevyšlo najavo. Inokedy nechce mať nepríjemnosti. Niekedy nechce zmeniť svoj zaužívaný spôsob života – je slaboch a nechce si to priznať. Kŕčovito drží v rukách to, čo má, že ani nezbadá, že jeho hrste sú už prázdne. Mladosť, zdravie, elán sa vytratili, ostala len akási zotrvačnosť. Niekedy si v šere ľudského pralesa sám svojou obrazotvornosťou vytvára mátohy, ktorých sa bojí. A stačilo by sa len lepšie pozrieť, priblížiť sa k domnelému strašidlu a rozohnať hmlu bujnej fantázie a posvietiť si v tmách svetlom viery. Stále sme sa ešte nedostali ku koreňu strachu. Kde ho hľadať? Pozrime sa do Svätého písma. Ono nám posvieti na náš problém. Začnime hneď od stvorenia: „A Boh videl, všetko, čo učinil, a hľa, bolo to veľmi dobré“ (Gn 1,31). A čo strach? Ten vtedy neexistoval. Boh ho nestvoril. A predsa v Gn 3,8-11 sa už stretávame so strachom. Prví ľudia, keď zhrešili, hneď spoznali, že im čosi chýba a keď počuli Boží hlas, ktorý ich volal – skryli sa. To je prvý prejav strachu. Adam sa síce s Pánom Bohom rozpráva a dokonca je úprimný.
„Adam, kde si?“ pýta sa Boh.
„Počul som tvoj hlas, nuž bál som sa, že som nahý a preto som sa skryl.“
Tu vidíme, že strach súvisí s hriechom a stratou čohosi veľmi dôležitého. Teda ako sa to stalo?
Had láka: „Budete ako Boh.“ „Spoznáte dobro a zlo.“ Človek si to vysvetľuje: „Budem môcť robiť , čo chcem. Nebude nik mocnejší ako ja.“ „Ja budem určovať, čo je dobré a čo zlé!“
Ponuka je lákavá, ovocie na vzhľad krásne. Jablko vzali a zjedli. Krátko sa z jeho chuti tešili! Zacítili trpkosť hriechu a z ohryzka znenazdania vyliezol STRACH. Hriech bol prvým darom zlého ducha človekovi, ku ktorému pribalil aj prémiu – strach. Aký dar, taká prémia! Zaplatili za to úžasnou cenou – stratou Božieho priateľstva.
Tisícročia plynú a ľudia sú nepoučiteľní a z toho ťaží Boží nepriateľ. Aj dnes ponúka: „Môžete robiť, čo len chcete, čo vám najviac vyhovuje, veď ste vrcholom zvieracej ríše. Čo tam po druhom? Po vás potopa! Jedzte, pite, užívajte život. Je to najvyššia hodnota, ale len ten váš. Čo tam po počatých nenarodených deťoch, čo po postihnutých, starých? („Majú smolu!“ – ako som počula z úst jednej dievčiny, Čo vás vôbec po druhom človekovi?“)
Keď prišiel Boží Syn na svet, zlý duch používa aj na neho svoju starú, vyskúšanú taktiku. Ponúka mu šťastie, bohatstvo, slávu, moc – „zadarmo“ ... iba sa mi pokloň! (veď to nič nestojí). Po odmietnutí odchádza od Ježiša, ale zúri. Priberá si na pomoc prírodné živly – búrku, vlnobitie (Mt 8,24), posadnutých (Mt 8,28), i takých obyčajných ľudí (Mt 8,34). Aj učeníkov chcel použiť ako svoj nástroj, použijúc na to strach o ich život (Mt 8,25). Všetko bolo namierené proti Synovi človeka, aby nepokračoval vo svojom poslaní. V tomto príbehu je jasné, že zastrašovanie je zbraňou toho, kto si nie je istý svojím víťazstvom. Aj história nám to potvrdzuje. Strach má veľké oči, hovorí príslovie. Človek rád zveličuje nebezpečenstvo. To sa prihodilo aj učeníkom, keď Ježiš kráčal k ním po hladine mora. Aj my radšej prijmeme vymyslenú mátohu ako skutočného všemohúceho Boha. Veď my vieme všetko vysvetliť! Máme predsa zdravý rozum. A tak predpovede futurológov o ekologickom zániku Zeme alebo o premnožení obyvateľstva prijímame skôr ako zvesť, že Ježiš kráča s nami dejinami.
Strach je taký ľudský pocit, že sa mu nevyhol ani Boží Syn. Prežíval strach z mučenia a smrti v Getsemanskej záhrade, ale On strach premohol, neutiekol pred tým, čo ho čakalo. Spojil sa so svojim Otcom a On ho posilnil. Ježiš premohol strach, hriech a smrť. Keďže všetko toto poznal, z jeho úst znejú presvedčivo slová „nebojte sa“, ktorými sa rád prihováral svojim učeníkom. S Ježišom sa nemáme čoho báť. On nás neopustí v žiadnej situácii. S ním nemáme čo stratiť. Bojme sa len toho, aby sa náš kontakt s Ježišom neprerušil. Ak by sa predsa tak stalo, potom volajme s Petrom „Pane, zachráň nás!“ (Mt 14,30)
Liek proti strachu nám ponúka sv Ján: „V láske niet strachu. Dokonalá láska vyháňa strach má v sebe trest a kto sa bojí, nie je dokonalý v láske“ (1Jn 4,18). Kto miluje ten dôveruje a spolieha sa na milovaného. Nedôvera a spoliehanie sa len na seba je prehreškom proti láske, teda ukrýva v sebe trest. Taká láska nie je dokonalá nevyháňa strach. Túžme po dokonalej láske a zbaví nás nášho strachu. „Božia láska, príď, ako mocný oceán, prúď cez nás svojou milosťou, Božia láska, príď k nám.“
Zdroj: Logos roč. II, 2/1.4.2001, s 12-13.
|
(16074)
