Reč kríža v našom manželstve.
Je neskoro večer. Sadám si do pohodlného kresla v obývačke. Vnímam dva obrazy. Manželka na invalidnom vozíku a veľký drevený kríž na stene. Akoby splývali tieto dva obrazy do jednej otázky: Už rozumieš rečí Kríža? Áno, pomaly začínam tušiť veľkosť a tajomstvo ukrižovaného Krista v našom manželstve. Začínam chápať a rozumieť pohľadu, s ktorým sa stretávam každý deň. Znovu prežívam v mysli udalosti, ktoré sa udiali počas dvoch rokov. V hĺbke svojej duše vyslovujem modlitbu vďaky.
Ak ste mladý a zdravý, ani neviete, ako vám život plynie. Chcete žiť na maximum. Všetko vychutnať a skúsiť. Skúsenosť s hriechom a pôžitkami mi neprináša uspokojenie ani zadosťučinenie. Ale tak žijú všetci moji rovesníci a ja patrím k ním. Moji rodičia, inteligentní ľudia, dávali prednosť vzdelaniu pred náboženstvom. Náboženstvo – to je čosi, čo sa nosí iba u starých rodičov na dedine. Kariéra môjho života sa vyvíjala sľubne. Vysokú školu elektrotechnickú som ukončil s červeným diplomom. Nasledovala promócia a svadba s kolegyňou zo štúdia.
Štart do nového spoločného života nám rodičia zariadili perfektne. Jedni nám dali kľúče od nového auta a druhí kľúče od luxusného bytu. Chýbal nám len ten najdôležitejší kľúč: náboženská výchova. Ale s takými otázkami sme nemali čas sa zaoberať. V našom modernom živote nebolo priestoru na takéto úvahy. Ja som nastúpil do podniku IBM ako programátor, manželka do reklamnej agentúry. Žili sme nad priemer obyčajných ľudí. Pikniky, večierky, v zime výlety do Álp, v lete dovolenka pri mori. Deti sme zatiaľ neplánovali. Kolobeh bezstarostného života sa raz zastavil. Pýtate sa: Ako? V jeden zimný večer sedel som doma pred televíznou obrazovkou. Každú chvíľu som čakal na návrat manželky zo zahraničnej cesty. Sľúbila mi prekvapenie k narodeninám. Tu zrazu zazvoní telefón: „Vaša manželka Jana je hospitalizovaná v našej nemocnici s ťažkými poraneniami .... Šofér služobného auta haváriu neprežil ...“ Čo mi je po šoférovi, prebehlo mi mysľou. Ale Jana, moja žena – v nemocnici? To nemôže byť pravda! Nemohol som tomu uveriť. Moja mladá pekná žena leží v bezvedomí napojená na lekárske prístroje!
Po týždni mi lekár oznámil, že je mimo nebezpečenstva, ale pravdepodobne bude odkázaná na invalidný vozík. Nechcel som prijať túto situáciu. Taká pekná perspektíva, koľko sme len mali plánov do budúcnosti a zrazu sa to malo takto skončiť? Prečo? Moji známi a priatelia len pokrčili plecami, poľutovali. To bolo všetko, čo mi ponúkli. Žil som ako v omámení. Situáciu som riešil alkoholom a v náhodných známostiach. Ale stále som sa zamotával do začarovaného kruhu. Chcel som, aby to, čo sa stalo, bolo ako neskutočný sen, z ktorého som sa prebudil.
Ošetrujúci lekár mi poradil, aby som bol oporou manželke, lebo teraz prežíva depresie, začína si uvedomovať, že sa asi nepostaví na nohy. Nie, nie, ja neviem, čo jej poradiť, sám neviem ako ďalej. Veď všetko je tak trápne a zbytočné. Neviem, o čom sa mám s ňou rozprávať, keď lekárska veda jej nemôže pomôcť.
Jedného dňa som si všimol na jej nočnom stolíku malý pozlátený krížik. Zvedavo som sa opýtal: „Čo to má znamenať? Jana sa rozhovorila. „Vieš, Peter, je tu jedna milá sestrička. Keď videla moje slzy a znechutenie, tak mi povedala, že má jeden zvláštny liek, ktorý lieči nielen telo, ale aj dušu. Tento krížik s ukrižovaným Kristom je tým liekom.“ Nechápavo som pozeral na kríž a trpiacu manželku. Pomyslel som si: Keď ťa to upokojí, nechaj si ho tu. Raz som prišiel na návštevu až večer. Sestrička sedela pri posteli na stoličke, čítala nahlas z jednej knihy. Ani ma nezbadali, keď som vošiel do izby. Nechcel som ich rušiť, tak som počúval. Čítala o utrpení a ukrižovaní Krista. Ak je to pravda, čo sa tam píše, azda toto by mohlo byť riešením našej situácie. Sestrička akoby čítala moje myšlienky, povedala: „ Viete, to je nový zákon – život Syna Božieho, ktorý za nás zomrel na kríži.“ Mal som veľa otázok a tak mi sestrička ako odpoveď na moje „prečo“, dala do rúk Sväté písmo, aby som ho čítal doma.
Pri ďalších návštevách sa mi manželka priznala, že keď číta Sväté písmo, preniká ju zvláštny pocit pokoja a trpezlivosti. Akoby choroba ustupovala. A tak pri našich stretnutiach v nemocnici sme čítali evanjelium, ktoré do nášho vzťahu vnášalo porozumenie a istotu. Už sme si vedeli pozrieť do očí usmiať sa na seba. Neskoršie nás sestrička zoznámila s mladými ľuďmi, ktorí žijú evanjelium. Oni nám pomohli preklenúť nejednu prekážku. Pomohli nám prijať cez Kristovo utrpenie našu situáciu. Ukázali sa ako skutoční priatelia, ktorí nás zdvíhali z pochybnosti k viere. A my sme stáli pred rozhodnutím. Uveriť v to, čo hovorí evanjelium, alebo zostať v smútku a pochybnostiach.
Pomaly sme začali vkladať svoje manželstvo do náručia Božieho. To znamenalo pre nás prípravu na prvé sväté prijímanie a prijatie sviatosti manželstva. Prijatie týchto sviatosti bola najkrajšia chvíľa v našom spoločnom živote.
Každý večer namiesto televíznej obrazovky ma fascinujú tieto dva obrazy: Kríž a manželka na invalidnom vozíku. S pohľadom na ukrižovaného Krista začínam večernú modlitbu, pokračujeme svätým ružencom a čítaním Písma. Prichádzajú k nám na stretnutia priatelia, s ktorými sa modlíme, spievame a vzdávame vďaky Bohu za veľké veci, ktoré robí v našom živote.
Vďaka Ti, Pane, za kríž, ktorým si sa dotkol mojej manželky, lebo v nej som našiel Teba. Vďaka Ti za silu, že mi denne dávaš príležitosť pomáhať niesť jej kríž. Vďaka Ti, že sme uverili v Tvoju lásku, a rozumieme rečí kríža v našom manželstve. Zdroj: Gréckokatolícky kalendár 1997, Byzant, Košice 1997, s. 105 -107
|
(6087)
