ANAFORA

      - existujú 3 základné typy východnej anafory
             a) antiochejská
             b) alexandrijská
             c) chaldejská

Anafora

      Anafora vo svojej podstate pochádza od samotného Ježiša Krista. On na Poslednej večeri položil akési základy anafory, ktorú neskôr Cirkev doplnila o ďalšie obrady.
      Anaforu môžme rozdeliť na 8 častí:
             1. Eucharistický dialóg
             2. Modlitba vďaky
             3. Serafínska pieseň
             4. Premenenie
             5. Modlitba anamnézy
             6. Epikléza
             7. Eucharistická spomienka
             8. Doxológia

      - vo všeobecnosti sa traduje zvláštny vývoj hlavne antiochijskej anafory, pričom existuje aj ďalšie tvrdenie, že všetky modlitby v týchto troch anaforách sú alexandrijského typu

Modlitba vďaky

      Bezprostredne po Eucharistickom dialógu nasleduje prvá modlitba anafory, tzv. ďakovná modlitba, nakoľko obsahom modlitby je chvála a vďakyvzdanie Bohu.
      Modlitba vďaky je najstaršou časťou anafory. , lebo sám Ježiš Kristus sa pri Poslednej večeri obrátil na nebeského Otca so sovami chvály a vďaky. Predobrazom tejto modlitby bola modlitba starozákonného veľkonočného obradu, ktorú čítal pán domu počas jedenia veľkonočného baránka.

      V tejto modlitbe nachádzame tri základné motívy:
             1. Oslava Božej vznešenosti a všemohúcnosti
             2. Poďakovanie za dielo stvorenia sveta
             3. Poďakovanie za vykúpenie ľudského pokolenia

      Modlitba vďaky sa tak stáva výzvou k radostne službe Bohu počas celého nášho pozemského života. Je však zároveň aj výzvou k vďakyvzdávaniu za všetky prijaté Božie dobrodenia.

Serafínska pieseň

      Serafínska pieseň "Svätý, svätý, svätý..." je ukončením predchádzajúcej ďakovnej modlitby. Tento chválospev je židovského pôvodu a do liturgie bol uvedený vplyvom starozákonnej synagogálnej bohoslužby približne na konci 3. storočia. Ľudovo sa nazýva aj víťaznou či triumfálnou piesňou, piesňou Božieho triumfu a víťazstva.
      Samotný hymnus možno rozdeliť na dve časti, odlišné od seba svojím pôvodom i významom.
      Prvú časť chválospevu tvoria slová z videnia proroka Izaiáša a vzťahujú sa na Najsvätejšiu Trojicu (údajne aj preto sa 3x opakuje na začiatku slovo "svätý").
      Druhá časť piesne je prevzatá z Evanjelia. Sú to slová, ktorými židovský národ vítal Ježiša Krista pri vstupe do Jeruzalema. Táto druhá časť je teda skôr zameraná na osobu Ježiša Krista ako Kráľa.

Premenenie

      Modlitba premenenia je vlastne ďalším pokračovaním ďakovnej modlitby. S touto modlitbou tvorí nielen jeden obsahový celok, ale má s ňou spoločný aj prameň vzniku.
      V tejto modlitbe môžme vidieť dva základné motívy:
             1. Poďakovanie za motív vykúpenia
             2. Spomienka na ustanovenie Eucharistie pri Poslednej večeri

      Prvý motív zvýrazňuje oslavno - ďakovný charakter modlitby. Je v nej opísané všetko to, čo pre spásu ľudského pokolenia vykonal Ježiš Kristus.
      Spomienkou na ustanovenie Eucharistie sa završuje táto eucharistická modlitba premenenia. Slová premenenia a aj samotná modlitba vracajú našu myseľ do obdobia, kedy Spasiteľ sveta ustanovil Eucharistiu ako veľké a vznešené tajomstvo svojej nekonečnej Lásky, jednoty a zmierenia Boha s človekom a človeka s Bohom.

Modlitba anamnézy

      V modlitbe anamnézy (z gr. anamnesis - spomienka) kňaz pripomína odkaz Ježiša Krista, aby sa na jeho pamiatku opakovala eucharistická obeta.
      Anamnéza, pochádzajúca od apoštolských čias, je v tej alebo inej forme vo všetkých kresťanských liturgiách. Vo svojej podstate modlitba anamnézy nie je ničím iným ako doplnením, rozvinutím a pokračovaním eucharistickej modlitby premenenia.
      Aj na základe týchto obradov môžme povedať, že Eucharistia to nie je nejaká nová obeta (ako to niektorí dnes tvrdia), ani iba akousi spomienkou, ale Eucharistia je tou istou obetou, ktorú raz a navždy priniesol za nás všetkých Spasiteľ sveta Ježiš Kristus.

Epikléza

      Epikléza ( z gr. slova epiklesis - privolávanie, vzývanie) vo všeobecnosti znamená vzývanie Svätého Ducha na predložené eucharistické dary chlieb a víno. V takomto chápaní je epikléza známa vo všetkých kresťanských liturgiách.
      V 4. storočí sa má obrad epiklézy už takú formu a podobu ako v súčasnosti. Totiž k prosbe o zostúpenie Sv. Ducha bol pridaný dodatok o posvätení darov a veriacich. Hoci epikléza nie je apoštolského pôvodu, predsa patrí k najstarším častiam anafory. Je staršia ako ostatné časti anafory. Epikléza je organickým pokračovaním slov Kristovej modlitby ustanovenia Eucharistie a anamnézy, nakoľko obsahuje prosbu Cirkvi, aby Boh prijal eucharistickú obetu a aby bola na duchovný úžitok členom Kristovho mystického tela.
      Modlitba epiklézy je v našich podmienkach chápaná ako prosba, aby Svätý Duch zostúpil na premenené Dary a na všetkých, ktorí sú účastní Liturgie.

Eucharistické spomínania

      Záverečnú časť anafory tvoria eucharistické spomínania (príhovory, orodovania) na svätých, zosnutých a živých. Tieto spomínania sa stali súčasťou všetkých liturgií a najstaršia zmienka o nich pochádza už zo 4. storočia.
      Organicky sa tieto spomínania spájajú s modlitbami anamnézy a epiklézy a stávajú sa tak akýmsi prirodzeným rozvinutím či rozšírením eucharistickej modlitby.

       Spomínania svätých: v anafore sa nespomínajú menovite jednotliví svätí (ako napr. na proskomídii), ale spomínajú sa iba vo všeobecnej podobe ako svätí rôznych kategórií. V anafore sa menovite spomína iba Prečistá Bohorodička, sv. Ján Krstiteľ a svätý, ktorý je toho dňa. Cirkev spomína ich mená, aby poďakovala Bohu za ich svätosť a za Božie skutky, ktoré sa v nich a cez nich zjavili.

       Spomínania zosnutých: kým svätých liturgia menuje ako "zosnutých vo viere", zosnutými liturgia nazýva tých, čo zosnuli "v nádeji vzkriesenia a večného života". Cirkev sa teda modlí, aby zosnutým bolo dané uzrieť Boha a aby sa stali účastníkmi nebeského kráľovstva.

       Spomínania živých: modlime sa za všetkých živých, ktorí patria k mystickému Telu Kristovmu. Modlíme sa za cirkevných predstaviteľov (oni sú Bohom povolaní k službe správne hlásať slovo Božej pravdy), za celú Cirkev, za vlasť a tých, ktorým bola zverená vláda a zodpovednosť za krajinu. Nakoniec sa spomínajú potreby rôznych ľudí (cestujúcich, plaviacich sa...)

      Všímajúc si tieto príhovory vidíme, že Cirkev v liturgii pripisuje význam všetkému, čo sa deje v živote človeka. Ani jedna stránka života človeka sa pre ňu nejaví ako niečo nepodstatné, bezvýznamné, či druhoradé. Cirkev akoby v týchto príhovoroch obsiahla potreby všetkých zosnutých a i všetkých živých.

Jednotlivé Príhovory, spomínania

       1. Za svätých a ostatných mŕtvych
             a) spomienka všeobecná - sú tu spomínané rôzne kategórie svätých
             b) špecifické spomínania - Bohorodička; Ján Krstiteľ; apoštoli; svätý príslušného dňa, ; všetci svätí
             c) rozličné spomínania - na zosnutých (aj tých, ktorých chce)

       2. Príhovory za živých
      a) všeobecné spomínania - kategória živých
             - klérus - biskupov, kňazov, diakonov v Kristovi, duchovenstvo
             - celý svet
             - za Cirkev svätú, všeobecnú a apoštolskú
             - za štátnych a vojenských predstavených (tých, čo nás spravujú a ochraňujú)

      b) špecifické spomínanie
             - mená hierarchov
             - diakon spomína mená živých

      c) Záver spomínaní
             - mesto, v ktorom žijeme
             - všetky mestá a krajiny i na veriacich, čo v nich žijú
             - cestujúcich
             - chorých
             - trpiacich
             - zajatých
             - darcov a dobrodincov v cirkvách
             - tých, čo sa starajú o núdznych

Zakončenie anafory

      Anafora sa završuje záverečnou doxológiou (doxológia sú to ustálené slová v liturgii, ukončené oslavou Najsvätejšej Trojice), t.j. chválou a oslavou Boha. V tejto doxológii je prosba k Bohu o jednomyselnosť pre prítomných v chráme, aby všetci spoločne jednými ústami a jedným srdcom oslavovali nášho nebeského Otca. A táto prosba je vyjadrením základného princípu jednoty Cirkvi.
      Na túto prosbu ľud odpovedá najstarobylejším slovom v kresťanskej bohoslužbe - Amen. Amen ( slovo pochádzajúce z hebrejčiny a vyjadruje pevnosť, zaručenosť) nás spája s apoštolským zborom, potvrdzuje správnosť liturgického konania zo strany Božieho ľudu a je tak vyjadrením jednoty mystického tela Ježiša Krista - Cirkvi.
      K záverečnej doxológii je pripojené udelenie Božieho požehnania, Božej milosti všetkým veriacim pred blížiacim sa prijímaním, ku ktorému sa pripravujú.


o. ThLic. Miroslav Iľko