DUCH VÝCHODNÝCH OBRADOV

    Položme si základnú otázku: Je východný obrad v dnešnej dobe akousi životodarnou silou pre Cirkev? Je v modernej Cirkvi nejaký výrazný priestor pre niečo východné - orientálne?
    Nedajme sa však pomýliť pojmami "východný" a "orientálny", ako sa aplikujú na jednotlivé tradície Cirkvi. "Orientom" orientálneho obradu bola Východorímska ríša, väčšina ktorej sa nachádza dnes na "Západe". Je pravda, že niektoré východné obrady sú pohrúžené do atmosféry, ktorá je pre príslušníka západnej civilizácie neobyčajná a chaotická. Ale nesmieme zamieňať šaty a človeka. Podstata východného kresťanstva sa nemá redukovať na akési exotické aspekty jeho ceremoniálu a duchovných piesní, ktoré sú výplodom času a môžu podliehať zmene času. Pre orientálcov katolicizmus nespočíva vo svojej staromódnej podobe, ale v "štýle" kresťanstva, v osobitom kresťanskom "duchu", ktorý má trvalú hodnotu. Ten je natoľko východný a prispôsobivý historickému a kultúrnemu vývoju sveta, že II. Vatikánsky koncil to v súčasnosti dokazuje našim západným tradíciám.
    Každý východný obrad poskytuje svoj vlastný špeciálny odtieň tohto "typu" katolicizmu, ale v tom najširšom pohľade je východná tradícia jediná vzhľadom na svoj západný doplnok.

    a) Východný katolicizmus je nelatinský

    Čo znamená, že je nelatinský? Východ neprijal náboženskú vieru ako dcéra rímskej cirkvi, ale priamo od apoštolov. Toto bol rozhodujúci faktor pri utváraní duchovnej podoby katolíckeho Východu.
    Jedinečné postavenie rímskej ríše ako Petrovho stolca a jedinej apoštolskej a patriarchálnej Cirkvi Západu umožnilo vytvoriť ideálny rámec na vznik vysoko centralizovanej apoštolskej organizácie, ktorá je tak charakteristická pre latinský katolicizmus. Tento vývoj uľahčil pád Západorímskej ríše. Táto udalosť dala vznik politickému a kultúrnemu vákuu, pričom rímska cirkev tu zostala ako jediný zdroj jednoty a kultúry na Západe.
    Na Východe sa vytvoril veľmi odlišný model apoštolskej organizácie. Nielenže v rámci Východorímskej ríše existovali centrá kresťanského života, ale za hranicami rímskeho sveta jestvovali národné cirkvi Perzie a Arménska. Na Východe bola taktiež oveľa mnohotvárnejšia kultúrna situácia. V Západorímskej ríši latinčina v prevažnej miere vytlačila miestne jazyky pohanskej bohoslužby dokonca ešte predtým, ako ju cirkev prijala za svoj liturgický jazyk. Ale cudzí liturgický jazyk sa dal vnútiť viac-menej neporušeným a mnohotvárnym skupinám na Východe. Dokonca aj v takých strediskách helenizmu, ako bola Antiochia a Alexandria.
    Vývoj podľa etnických a kultúrnych potrieb vo vlastnom nerománskom prostredí mal za následok, že východný katolicizmus zameral svoju pozornosť na miestnu cirkev ako prvotnú realitu kresťanského života. Dôraz na miestnu autonómiu, úlohu miestneho biskupa a kolegiálny aspekt hierarchie poskytli Východu nevídanú pružnosť, ktorá umožnila pojať do seba a zároveň rozvíjať miestnu kultúru spôsobom, ktorý sa na západe nikdy nedosiahol. Všetky tieto faktory mali svoj vplyv na čosi, čo sa nazýva orientálnym "štýlom" katolicizmu.

    b) Východné náboženské hľadisko

    Východné náboženské hľadisko je tak univerzálne vo svojej podstate, ako náboženské hľadisko západnej cirkvi. Ale to nejaví ochotu spájať uvedené hľadisko s výtvormi ľudskej organizácie, práva, poriadku a jednotnosti. Ak smerujeme skôr k zvýrazneniu tajomstva cirkvi, ako jej pozemskej podoby, menej sa to dotýka disciplinárnych a administratívnych aspektov jej života. Cirkev sa charakterizuje nie natoľko, ako viditeľné spoločenstvo na čele s Kristom, ale skôr ako jeho zjavenie, príchod večnosti do časnosti, odhalenie Božieho života cez zbožštenú transformáciu ľudskej podstaty do Kristovho kultu a jeho sviatosti. Život v cirkvi je vyslovený termínmi: sláva, svetlo, videnie, jednota, premenenie. Menej známy je právnický slovník moci, poriadku, práva, spravodlivosti, trestu.

    c) Náboženské postoje Východu a Západu

    Náboženské postoje veriacich na Východe a Západe sú v súlade s ich nazeraním na cirkev.
    Na Západe prevláda tendencia klásť dôraz na morálne aspekty sviatostného a duchovného života, silu, prijatú ako pomoc pri ich putovaní k večnej blaženosti. Na milosť sa pozerá ako na základ pre záslužnú činnosť, ktorá v človeku obnovuje schopnosť zdravej a prospešnej práce.
    Naopak na Východe sa pozerá na človeka skôr ako na nedokonalú napodobneninu Boha, ktorý udeľuje odpúšťanie. Jeho život (človeka) v Kristovi je postupnou premenou do podoby Boha. Menej sa tu hovorí o zásluhách, uspokojení, blaženosti, ale skôr sa hovorí o zbožštení, premene človeka do Božieho obrazu.

    d) Východný obrad má bližšie k ľuďom

    Veriaci na Východe nie je znepokojený skutočnosťou, že jeho obrady sú menej rozšírené ako ostatné. Jeho kult je pre neho zmysluplný, pretože je dôverne jeho, nie preto, že je takisto váš. Je to náboženstvo, jeho kult, ktorý je nerozlučne spojený s históriou a životom svojho národa, oslavuje Boha jazykom, ktorý je výplodom jeho vlastnej kultúry, s liturgiou, ktorá si uchovala nielen vernosť, ale ja zmysle národnej jednoty ich predkov počas pochmúrnych dní útlaku - a o toto tu ide. Veriaceho na Východe neprekvapuje to, čo si myslia nezávisle od seba Taliani a Íri. Je to presne to, čo by mohol očakávať.
    Táto dôverná jednota náboženstva, národa, kultúry pravda nezostáva bez nebezpečenstva. Ale práve toto vštepilo východným kresťanom hlboký zmysel pre zodpovednosť za cirkev. Voľba patriarchu vyvoláva veľmi živý záujem širokej verejnosti, nesprávne vysluhovanie liturgie jeho kňazom neprejde bez mlčania. Jeho prístup k biskupovi alebo patriarchovi je pozoruhodne ľahostajný a súdne dvory na Strednom Východe boli vždy plné laikov, roľníkov a obchodníkov, ako aj hodnostárov, ktorí prišli žiadať o priazeň, vysloviť protest alebo vyjadriť blahoželanie k sviatku. Mnohí z týchto laikov sa stanú klerikmi s nižšími sväteniami alebo dokonca diakonmi. Kantori alebo subdiakoni, vysvätení v mladom veku, pokračovali vo svojej liturgickej službe vo farnosti po celý život. V nedeľu ráno v sýrskych alebo chaldejských chrámoch v Iraku je celkom bežným javom, že hŕstka laikov zanecháva svoje rodiny pri vstupe do chrámu a vchádza do sakristie chrámu, aby sa vzápätí zjavili v rúchach svojho svätenia a s nefalšovaným zanietením zo srdca spievali obradné spevy svätej liturgie.

    Mohli by sme uvádzať množstvo ďalších príkladov ducha Východu, ale najlepší spôsob, ako vystihnúť živého ducha cirkvi je cez jej liturgiu. To osobitne platí pre Východ, kde dôverná jednota obradu, náboženskej kultúry a ľudskej zbožnosti chránila prvopočiatočnú sústredenosť na liturgiu v náboženskom živote kresťanského spoločenstva. Súčasné húževnaté úsilie na Západe, znova a znova smerujúce k utvoreniu spojnice medzi zbožnosťou a modlitbou v cirkvi osvetľuje ľahkosť, s akou kresťan Východu orientuje svoj duchovný život v rámci svojej liturgickej modlitby. Pre neho liturgia neznamená len jednu z rozličných duchovných povinností. Je to ústredný jav kresťanského spoločenstva, akýsi zvrchovaný výraz jeho života v Bohu. Cieľom zjavenia Božej spásy je predstaviť človeka schopného žiť v Bohu a liturgia predstavuje privilegované zázemie na túto činnosť. Je to miesto pre zbožnosť, na ktorom je človek vovedený do Božieho života účasťou na tajomstve spásy.
    Toto patristické poznanie kresťanského života ako predovšetkým sviatostného, blahodarného stretnutia sa s osláveným Kristom v účasti na Kristovom tajomstve, ktorým je liturgia, je spoločná tak pre Východ, ako aj pre Západ. Ale východné cirkvi ho uchovávali ako živú silu, a to spôsobom, ktorý je im príznačný. Oslobodený od výstrelkov západnej intelektuálnej a náboženskej histórie - renesancie, reformácie, osvietenstva - , Východ si podržal jedinečnú lojalitu voči duchovným otcom, ktorých živý duch ešte dnes oživuje ducha zbožnosti na Východe. A to sa dosiahlo práve napriek duchovnej výchove tejto liturgie, napriek hmatateľnému katechizmu duchovnej ekonómie, ktorá Východ silno udržiavala v kresťanstve počas dlhých stáročí mongolskej a tureckej nadvlády.
    Nikto z tých, čo majú úctu ku katolicizmu Východu, nemôže zapochybovať o zmysle pre mimoriadny vplyv, ktorý mal opakujúci sa cyklus jeho liturgie na ľudskú zbožnosť. A nikto, kto prestál dlhé hodiny v preplnenom chráme večer na Veľkú sobotu, neočakával Vzkriesenie Pána nadarmo. Kým telo Vykupiteľa spočíva v hrobe v strede chrámovej lode, liturgické spodobenie pomocou žalmov a proroctiev nášho prechodu zo smrti do života prechádza do okamihu vzkriesenia, keď v chráme znova ožiarenom stovkami blikajúcich sviečok zaznieva zvolanie kňaza "Christos voskrese !" a svet, ktorý ožíva radosťou z vyslobodenia z otroctva hriechu a smrti, plesá: "Voistinu voskrese!" Každý, kto to prežil, nevyhnutne si musí uvedomiť, že pre kresťana Východu je evanjelium neoddeliteľne späté s liturgickým cyklom sviatkov a pôstov, ktoré sa týždeň po týždni striedajú v jeho farskom chráme.

    ~ThLic. Miroslav Iľko~