NAJČASTEJŠIE SYMBOLY V LITURGII

      Všetky úkony, štýl prostredia, štruktúra liturgie sú charakteristické pre orientálnych ľudí, lepšie vnímajúcich skutočnosti cez symboly. Je to tradícia odlišnej mentality ľudí Východu a Západu. Žiadna z týchto tradícií nemá za cieľ potierať hodnotu tých ostatných, ale naopak. Slúžia pre vzájomné obohatenie obradov a duchovné pozadie úkonov iných obradov môže povzbudiť človeka k horlivejšiemu prežívaniu tých svojich.

Okiadzanie

      Počas liturgie sa na mnohých miestach užíva kadidlo, symbolizujúce svojim voňavým dymom prítomnosť sv. Ducha na slávení. Tak ako sa dym po chvíli rozplynie, ale v miestnosti zostáva vôňa, tak aj Svätý Duch je síce neviditeľný, ale jeho účinkovanie je citeľné cez vonkajšie prejavy milosti a skutky lásky.

Prežehnanie

      Rovnako sa ľud veľakrát prežehnáva. Pri každom požehnávaní kňaza a pri spomínaní Najsvätejšej Trojice. vyjadruje tým vieru v jediného pravého Boha v Troch Osobách, skrze ktorého sa všetko vo svete uskutočňuje a že všetko prichádzajúce od Boha skrze kňaza je pre ľud nesmiernym požehnaním. Rovnako sa vo Východnej liturgii chápe symbol kríža a prežehnávania ako mocná zbraň proti diablovi, ktorý sa snaží odviesť pozornosť človeka aj počas modlitby. Takto liturgia myslí na človeka a ťažkosť byť plne vnímavým počas celej liturgie, preto mu sporadicky ponúka tento silný vonkajší úkon s vnútorným úmyslom byť prítomný len pre Boha.

Úklon

      Počas určených modlitieb i pri prežehnávaní robí ľud mierny úklon na znak pokory, pripravenosti a otvorenosti pre veci, prichádzajúce od Boha.

Liturgii katechumenov

      V prvej časti - Liturgii katechumenov - všetko - ekténie / prosby /, modlitby, spev - má za úlohu pripraviť človeka pre počúvanie Božieho slova podľa príkladu Bohorodičky a svätých. V nich ako otvorených sa toto slovo počalo a prinieslo viditeľnú úrodu. Vo veľkej úcte sa preto vyzdvihuje Evanjeliár - okrášlená kniha štyroch evanjelií, symbolizujúca Krista Učiteľa.

Liturgii veriacich

      V druhej časti - Liturgii veriacich / verných / sa všetko sústreďuje okolo spasiteľného diela Ježiša Krista. to sa po trojročnom verejnom účinkovaní začalo chýliť k záveru, kvôli ktorému Ježiš prišiel. Smrť, zmŕtvychvstanie, nanebovstúpenie, zoslanie Svätého Ducha s milosťami a darmi. Všetko toto sa nachádza v patričnej následnosti svoje miesto v tejto druhej časti a človek je pre ne pripravený.

Malá ekténija

      Na niektorých miestach je sled liturgie a rovnako i ostatných bohoslužieb akoby prerušený "malou ekténiou", ktorá začína slovami: "Znova a znova modlime sa v pokoji k Pánovi." Je to druhý prostriedok, ktorý používa liturgia, okrem požehnávania, aby prebudila človeka, ktorý je možno nesústredený. Pozornosť účastníka upriamuje na svätých, ktorí sa celý život bez prestania obracali na Boha. Iba Božia milosť je potrebná pre spásu človeka, nie ľudské plány niečo robiť.

Spoluslúženie

      Liturgia Východu je svojou štruktúrou postavená pre spoluslúženie kňaza, diakona, ostatných stavov (subdiakon, čtec, svieconosič, kantor, spevák) za aktívnej účasti ľudu (sústredené modlitby a horlivý spev). Kňaz predstavuje Najvyššieho a Prvého liturga - Krista a diakon zasa anjela, ktorý posluhuje, pripravuje všetko na dôstojné a ničím nerušené slúženie kňaza, upozorňuje ľud rôznymi výzvami a v neposlednej rade je prednášateľom ich prosieb, keď sa zaradzuje medzi nich.

Dialogický charakter

      Nezanedbateľným znakom celej liturgie je jej dialogický charakter. Je to neustály dialóg, kontakt kňaza a prítomných cez výzvy, modlitby, odpovede a spevy. Preto liturgia nepoužíva žiaden umelý nástroj na oslavu Boha iba prirodzený hudobný nástroj, ktorý má každý človek, a to ľudský hlas.

Slúženie kňaza chrbtom k ľudu

      Slúženie kňaza chrbtom k ľudu má tiež svoju symboliku, význam a je prejavom duchovnosti Východu. Zatiaľ čo Cirkev západného obradu po Druhom vatikánskom sneme prešla od podobného slúženia k postoju tvárou k ľudu na znak lepšieho vytvorenia spoločenstva, predstavenia úkonov zraku ľudí, Východ zostáva naďalej verný svojej teológii. Svoj vzťah k Bohu chápe zakaždým nie cez rozum, ale v prvom rade cez srdce. Je si vedomý, že ani v najbližšom kontakte s oltárom nie je schopný vidieť svojim telesným zrakom a pochopiť, čo sa deje. Zároveň vyjadruje postoj kňaza, ktorý je na čele zástupu ľudí, vedie ich k Bohu a je sprostredkovateľom Božích výziev k ľudu. To aj kňaz vykonáva zakaždým, keď sa na chvíľu otočí k ľuďom.

o.ThLic. Miroslav Iľko