ÚVOD

      Bohoslužba Cirkvi je slávenie tajomstva našej spásy skrze pôsobenie Svätého Ducha. Toto tajomstvo bolo dokonané v Pasche Ježiša Krista, v jeho poslušnosti večnej vôli nebeského Otca. Vo sviatostnom tajomstve zmŕtvychvstalý Kristus obetuje seba samého, pripodobňujúc nás na svoj obraz skrze dar Svätého Ducha, takže pre nás "žiť je Kristus" (Fil 1,21).
      Svätý Otec Ján Pavol II. vo svojom liste Orientale Lumen pripomínajúc to, s akou láskou slávia východní kresťania bohoslužbu, zdôrazňuje, že v bohoslužobnom slávení "všetci veriaci kresťanského Východu tak silno preciťujú zmysel pre tajomstvo, že "liturgická modlitba na Východe ukazuje veľkú schopnosť zachytiť ľudskú osobu v jej celistvosti: tajomstvo býva vyspievané so všetkou jemnosťou a vznešenosťou obsahu, ale aj s vrúcnym citom, ktorý sa prebúdza v srdci spaseného ľudstva¹. Modlitba Cirkvi sa tak už stáva účasťou na nebeskej liturgii a závdavkom večnej blaženosti².
      Dekrét o ekumenizme II. Vatikánskeho koncilu len potvrdzuje tieto výnimočné slová Svätého Otca v citovanom apoštolskom liste: "Nech si všetci uvedomia, že poznať, ctiť si, uchovávať a pestovať drahocenné bohoslužobné a duchovné dedičstvo Východu má veľmi veľký význam pre verné zachovávanie kresťanskej tradície v jej plnosti a pre zmierenie východných a západných kresťanov³.
      Väčšina koncilových dokumentov a vyhlásení Magistéria Cirkvi potvrdzuje nezameniteľnú hodnota dedičstva Východných Cirkví. Napr. Lumen Gentium poukazuje na to, že aj napriek svojmu vlastnému dedičstvu - používajúc vlastné teologické a duchovné dedičstvo, vlastnú disciplínu a vlastné bohoslužobné zvyky, východné Cirkvi zachovávajú jednotu viery a jednotného Božieho základu univerzálnej Cirkvi⁴. Orientalium Ecclesiarum upresňuje, že v nich žiari tradícia pochádzajúca od apoštolov cez Otcov, ktorá tvorí časť Bohom zjaveného a nedeliteľného dedičstva univerzálnej Cirkvi⁵.
      V jednote katolíckej viery každé z týchto dedičstiev vyjadruje rozmanitosť jej prejavov. Plnosť Božieho tajomstva sa zjavuje postupne podľa historických okolností a kultúry národov a vyjadruje sa v spôsoboch prežívania viery, ktoré sú vlastné každej východnej cirkvi⁶.
      Kresťanská bohoslužba je "vrcholom i prameňom" života kresťana a vyjadruje ho akoby v syntéze: pripomína a uskutočňuje tajomstvo Krista a Cirkvi, predkladá ho veriacim na kontempláciu a spieva ho, vzdávajúc vďaky Pánovi, "pretože večná je jeho láska" ⁷.
      Výnimočnosť bohoslužobného dedičstva je ešte väčšia vo východných cirkvách, pretože ony si výnimočným spôsobom zachovali primát bohoslužby ako vrcholu kresťanského života, ostávajúc v tom celkom verní duchu cirkvi otcov, keď bohoslužba bola miestom, v ktorom sa sústreďovala katechéza a náboženské učenie, bolo ohlasované a komentované Písmo; príprava katechumenov na krst a penitentov na zmierenie sa v období pred Paschou uskutočňovala v dokonalej syntéze poučení a symbolov. Všetok život Cirkvi bol zahrnutý a sústredený do bohoslužby.
       Bohoslužobný život východných cirkví, mnohokrát prenasledovaných nepriateľskými režimami, bol v určitých časoch obmedzovaný vo svojej duchovnej a pastoračnej činnosti iba na samotné bohoslužobné slávenie. Aj napriek týmto nepriaznivým okolnostiam východný kresťan vždy čerpal výživu pre svoju vieru z bohoslužobného života.
       Dedičstvo viery sa prijíma v bohoslužobnom zhromaždení skrze Tradíciu, ktorá mu zaručuje kontinuitu a autentickosť cez veky od najstarších čias a často až od svedectva apoštolov. Táto tradícia je prijímaná s otvoreným srdcom, strážená, odovzdávaná, vyučovaná, potvrdená a osvetlená Svätým Duchom. Modlitba Cirkvi prešla a prechádza svojím vývojom, hoci niekedy takmer nepozorovane, a to ani nie tak na základe reforiem zhora - ktoré boli zriedkavé - ale práve na základe tejto živej Tradície.
      Centrom kresťanského kultu je slávenie božskej liturgie. Mnohí túto bohoslužbu spájajú iba v súvislosti so sviatosťou Tela a Krvi Ježiša Krista. Celistvý pohľad však na slávenie božskej liturgie nás presviedča o dvoch rovinách, ktoré sú badateľné pri tomto slúžení. Prvá rovina je sústredená na Božie slovo a druhá na eucharistický obrad.
       Katolícka Cirkev učí, že Ježiš Kristus je prítomný v bohoslužobnom zhromaždení vo svojom slove, keďže je to ON, ktorý hovorí, keď sa v Cirkvi číta Písmo⁸. Kázeň (homília), ktorá je doplňujúcou časťou liturgického úkonu počas slávenia božskej liturgie, má v prvom rade čerpať zo zdrojov Svätého Písma a liturgie, aby sa ohlasovali podivné Božie diela v dejinách spásy⁹.
      Bohatstvo druhej časti božskej liturgie, zvlášť svätého prijímania, ktoré ju korunuje, je nádherne vyjadrené slovami Mikuláša Kabasilasa: "Tak dokonalé je toto tajomstvo, tak úžasne vyvýšené nad všetky ostatné sväté obrady, že vedie k vrcholu všetkých dobier. Tu je konečný cieľ každej ľudskej túžby. V ňom dosahujeme samého Boha a Boh sa s nami spája v najdokonalejšej jednote. Veď nebolo možné, aby sme my vystúpili do účasti na jeho dobrách, je to on, ktorý zostúpil až k nám a prežíva naše postavenie, a tak úzko sa spája s touto prijatou prirodzenosťou, že keď nám dáva telo a krv, ktorú od nás prijal, dáva nám seba samého. Takže zatiaľčo prijímame ľudské telo a krv, prijímame do duše Boha, Božie telo, nemenej ako ľudské telo, Božiu krv a dušu, Božiu myseľ a vôľu nie menej ako ľudskú" ¹⁰.
      V tomto predkladanom dielku si budeme všímať historický vývoj božskej liturgie sv. Jána Zlatoústeho. Všimneme si mnohé historické súvislosti, symbolickú štruktúru a vplyv teologických disciplín na samotné formovanie všeobecnej schémy obradu slávenia božskej liturgie. Je veľmi dôležité poznať tieto jednotlivé historické, teologické a pastorálne okolnosti, ak chcem pochopiť oprávnený vývoj revízie jednotlivých častí liturgie pri zachovaní zdravej tradície východného dedičstva katolíckej Cirkvi.

o. ThLic. Miroslav Iľko


¹ Ján Pavol II. Apoštolský list Orientale Lumen, 6.
² tamtiež, 11.
³ Dekrét o ekumenizme Unitatis Redintegratio, 15.
⁴ Lumen Gentium, 23.
⁵ Orientalium Ecclesiarum, 1
⁶ Porov. CCEO, kán. 28 a 39.
⁷ Sancrosanctum Concilium, 10.
⁸ Konštitúcia o posvätnej liturgii Sancrosanctum Concilium, 7.
⁹ tamtiež, 35 a 52.
¹⁰ Mikuláš Kabasilas, Život v Kristovi, IV, 10.26