JEDNOTLIVÉ TRADÍCIE

Antiochia – odtiaľ pochádza sv. Pavol, ktorý po svojom obrátení obracia celú túto oblasť na vieru v Ježiša Krista. Sv. Peter bol jej prvým biskupom, jeho nástupca sv. Ignác je naviac tiež známy svojím mučeníctvom a duchom Krista. Existovali tu známe antiochijské teologické školy, pôsobilo tu množstvo duchovných Otcov a učiteľov, ktorý významným spôsobom sa zaslúžili o rozvoj Antiochijskej tradície.
    Je pozoruhodné napr. všimnúť si aj energickú povahu antiochijských kresťanov, ktorá sa prejavila hlavne v časoch hladomoru, keď posielali dary cirkvi do Jeruzalema. ¹

Jeruzalem – už len slovo Jeruzalem samo o sebe je silným dôkazom toho, čo naozaj priniesla táto tradícia pre Cirkev. Jeruzalem zohrával počas dejín veľmi dôležitú teologickú úlohu. Nebolo to však len miesto nevernosti a neposlušnosti Židov, ktorá zapríčinila aj Kristovu smrť, ale je to predovšetkým miesto Božieho vyvolenia a prítomnosti, ochrany a slávy. ²
    V Jeruzaleme slúžievaná liturgia sv. Jakuba, Pánovho brata sa stala pravzorom všetkej kresťanskej bohoslužby.

Alexandria – ako tradícia vždy súperila s Antiochiou o čo najväčší vplyv na kresťanský život a myslenie. Veľmi známa Alexandrijská škola patrila medzi významné prvky prvotnej Cirkvi – Origenes, sv. Atanáz a sv. Cyril Alexandrijský. Najväčší význam má Alexandria však pre rozvoj mníšskeho života. Veď mená ako sv. Anton, sv. Pachomius, či Pavol Tébsky sú široko ďaleko známe v celej Cirkvi. Egyptská púšť sa stala jedným obrovským kláštorom, pre ktorý sv. Pachomius vypracoval prvé rehoľné pravidlá.
    Ak všimneme liturgiu tejto oblasti, tak vidíme, že sa vyznačuje duchom rehoľného, púštneho života. Je to typická rehoľná liturgia – zdĺhavá, meditačná – s veľmi aktívnou účasťou spoločenstva.

Konštantinopol – mohli by sme povedať, že táto tradícia je v súčasnom svete rozšírená najviac, pričom na najvyššom stupni je táto tradícia rozvinutá v slovanských krajinách. Ak by sme chceli charakterizovať túto tradíciu, stačí si všimnúť liturgiu. Liturgia v Konštantinopole sa vyznačuje hlbokou zbožnosťou so zmyslom pre tajomstvo. Sú to znaky úprimnej velebnosti a rozjímania. A týmto sa vlastne vyznačuje celá tradícia Konštantinopola.

Arménska tradícia – je poznačená množstvom nepríjemných dejinných udalostí, ktoré veľmi negatívne vplývali aj na celkový život Arménskej Cirkvi. Stačí si všimnúť arménsku liturgiu. Je omnoho zdržanlivejšia vo svojom vyjadrovaní, celkový duch je vážny, smutný až upokojujúci. Avšak vo všeobecnosti, chorály a jednotlivé obrady Arménskej Cirkvi patria medzi najkrajšie skvosty celej východnej liturgie.

    Avšak počujúc toto všetko, znovu počujeme množstvo názorov na to, že Východ bol a už nie je. Že Východ už nemôže nijako oživovať katolícku Cirkev. Že v dnešnej dobe nie je priestor pre niečo východné -orientálne. Preto sa pozrime na to, aký je naozaj duch východných Cirkví.
    Vidíme, že v dnešnej dobe sa podstata východného kresťanstva redukuje len na akési exotické aspekty jeho bohoslužieb, ktoré vznikli pred mnohými vekmi a môžu podliehať zmene. Pre východných kresťanov ich viera nespočíva na nejakej staromódnej podobe, ale vyznačuje sa osobitným duchom, ktorý má trvalú hodnotu.

    Musíme si, zvlášť v dnešných časoch, uvedomiť jednu základnú pravdu – Východne Cirkvi neprijali náboženskú vieru od nejakej inej Cirkvi, ale jej pôvod je priamo od apoštolov. A toto je najzákladnejší fakt, ak chceme rozprávať o Východných Cirkvách.
    V dnešnom svete vidíme tendenciu, že Východné Cirkvi nie sú na určitých miestach sveta veľmi rozšírené. Toto však vôbec neznepokojuje východného kresťana. Mnohokrát je kult jednotlivej tradície nerozlučne spätý s dejinami národa, s jazykom vlastným národu, s liturgiou, ktorá si uchováva vernosť... A toto sú základné charakteristiky východného kresťana – žiť dôvernú jednotu náboženstva, dejín národa a kultúry, praktizovať vo svojom živote jednotu špirituality a teológie cez spoločenstvo a službu.

    Vidíme, akú veľkú úlohu naozaj zohrávali východné Cirkví v dejinách spásy. Preto je potrebné v dnešných dňoch dávať veľký pozor na odsudzovanie a akúsi separáciu medzi Cirkvami nevýchodnými a východnými. Tak, ako to píše aj sv. Otec: “Chcel by som sa obrátiť k dedičstvu ich (bratov východných Cirkví) viery a života vo vedomí, že cesta k jednote nemôže podliehať v zmene v názoroch, ale že je tak nezvratná ako výzva Pána k jednote. Moji milovaní, máme spoločnú túto úlohu a musíme spolu, na Východe ako aj na Západe, povedať: Ne evacuetur! (porov. 1Kor 1,17). Kristov kríž nesmie stratiť svoj zmysel, lebo keď Kristov kríž stratí svoj zmysel, človek stratí svoj základ, nemá nádej, je zničený. To je výkrik na konci dvadsiateho storočia. Výkrik Ríma, Výkrik Carihradu, výkrik Moskvy. Je to výkrik celého kresťanstva: severnej a južnej Ameriky, Afriky, Ázie, výkrik všetkých. Je to volanie po novej evanjelizácii. ³

~ThLic. Miroslav Iľko~

¹ porov. Sk, 11-27-30 ; Nový biblický slovník, Praha 1996, s.3
² Nový biblický slovník, Praha 1996, 415
³ Apoštolský list Orientale Lumen 6