OBRADY PO ANAFORE

Príprava k svätému prijímaniu

      Uvedomujúc si vážnosť obradu svätého prijímania a jeho význam pre duchovné posvätenie veriaceho kresťana, musí veriaci pristúpiť k svätému prijímaniu so z odpovedajúcou duchovnou dispozíciou. Je potrebné uvedomiť si svätosť a vznešenosť Eucharistie, tiež spoznať svoju vlastnú nedôstojnosť a zároveň uvedomiť si prejav vďaky Bohu za dar spásy. V dnešnej dobe sa príprava k svätému prijímaniu stala tiež vecou individuálnou. V modlitebníkoch existuje množstvo rozličných prípravných modlitieb, aj keď v oficiálnych bohoslužobných textoch nie sú začlenené. Oficiálne bohoslužobné texty modlitieb pred svätým prijímaním nás privádzajú k hlbšiemu pochopeniu obsahu a zmyslu Eucharistie.
      Štruktúra týchto modlitieb je následovná:
      a) prosebná jekténia s modlitbou
       b) modlitba Otče náš
      c) modlitba na sklonenie hláv
      d) modlitba "Pane Bože náš, zhliadni..."

Obrady po anafore:
      1. Obrady duchovnej prípravy (od prosebnej ekténie až po dvíhanie euch. chleba)
      2. Obrady materiálnej prípravy
             poradie je tu opačné ako v obradoch pred anaforou

POŽEHNANIE

EKTÉNIA

      Je najstaršou časťou obradov pred svätým prijímaním. Úlohou prosebnej ekténie a jej modlitby, ktorá je rozvinutím prosieb ekténie, je pripraviť veriacich k svätému prijímaniu Tela a Krvi Ježiša Krista. Ekténia obsahuje prosby o posvätenie tých, ktorí budú požívať sväté Dary a aby všetkým prijímajúcim Boh zoslal milosť a dary Svätého Ducha.
      V tichej modlitbe, po štvrtej prosbe ekténie, kňaz predkladá prosbu Bohu, aby odstránil z ľudskej duše všetko to, čo by mohlo byť prekážkou blahodárneho pôsobenia Eucharistie v ľudských životoch.

PRÍPRAVNÁ MODLITBA

      tiež sa nachádza v najstarších textoch
      je akoby zopakovaním modlitby epiklézy
      nemá žiadny súvis s modlitbou Otče náš

ÚVOD DO MODLITBY OTČE NÁŠ

      pochádza z 8. storočia

OTČE NÁŠ

      nie je prvotnou (najstaršou) časťou liturgie
      prvýkrát sa o nej zmieňuje Cyril Jeruzalemský v 5. storočí

      Aj keď modlitba Otče náš nepatrí medzi najstaršie časti liturgie (4. - 5. st.), nachádzame ju vo všetkých liturgiách a všade je umiestnená pred svätým prijímaním ako prípravná modlitba.
      Zavedenie modlitby do liturgie bolo ovplyvnené pravdepodobne jej prosbami "chlieb náš každodenný daj nám dnes" a "odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojím vinníkom", ktoré sú naozaj vhodnou prípravou k dôstojnému prijímaniu Eucharistie. Existuje však aj teória, že bola kríza v pokání medzi ľudom a tak práve kvôli prosbe o odpustení hriechov, bola daná do liturgie
      Tertulián nazýva modlitbu Otče náš skráteným evanjeliom, pričom hovorí: "O koľko je kratšia slovami, o toľko je bohatšia myšlienkami".
      Mnohí považujú modlitbu Otče náš za akúsi "stolovú" modlitbu kresťanov pred svätým prijímaním. Prosíme v nej totiž Boha, aby nám dal "nebeský chlieb" a s týmto chlebom aj všetky potrebné milosti pre náš duchovný život. Modlitba Otče náš sa tak stáva dôvernou a srdečnou modlitbou Božích detí pred svätým prijímaním.

Pozdrav Pokoj všetkým! a výzva k skloneniu hláv Skloňte si hlavy pred pánom!

MODLITBA PRIKLONENIA HLÁV

      nie je originálnou modlitbou a pochádza asi z 5. storočia
      Po modlitbe Otče náš a po následnom požehnaní, diakon vyzýva: Skloňte si hlavy pred Pánom", t.j. oddajte Bohu všetky svoje myšlienky i skutky a proste, aby pripravené predložené dary boli k vášmu dobru a úžitku.
      Modlitba na sklonenie hláv sa objavuje v bohoslužobných textoch už v 3. storočí a teda obyčaj skláňať hlavy počas čítania niektorých modlitieb patrí medzi najstarobylejšie obrady bohoslužobných zhromaždení.
      Modlitba na sklonenie hláv je obrátená k Bohu Otcovi s prosbou, aby požehnal naše priblíženie sa k Nemu. Je výrazom jednak našej pokory a oddanosti Bohu, ale zároveň je aj prejavom našej vďačnosti za dar Eucharistie.
      Cieľom tejto modlitby je teda rozdelenie svätých Darov pre dobro všetkých ľudí, aby Boh dal každému to, čo najviac potrebuje.

MODLITBA POZDVIHOVANIA

      Je poslednou prípravnou modlitbou pred svätým prijímaním. Nepatrí medzi najstaršie časti liturgie. Jej autorstvo sa pripisuje sv. Bazilovi Veľkému.
      V modlitbe sa kňaz obracia na Ježiša Krista, Božieho Baránka, aby od Neho obdržal požehnanie na začatie eucharistickej večere. Prosí Ho, aby prišiel a podal mu Eucharistiu a skrze neho aj všetkým prijímajúcim.
      Cieľom tohto príchodu Ježiša Krista je tiež samotné posvätenie každého človeka. Ním sa završuje očistenie duší od hriešnych návykov a svetských starostí. Veď iba naozaj "svätí" môžu prijímať sväté Dary, lebo "sväté svätým" náleží.

PRIČASTEN

      žalm (verš) na prijímanie
      niekedy sa spieva aj tropár (napr. Veľký štvrtok)
      dnes sa spieva verš zo žalmu, predtým sa spieval celý žalm

6.2 SVÄTÉ PRIJÍMANIE

      Obrad svätého prijímania patrí medzi najviac rozvinuté časti svätej liturgie, ako po stránke obradovej, tak aj po stránke obsahovej (textovej). Samotný obrad sv. prijímania prešiel dlhým vývojom, pokiaľ sa ustálil do podoby, v ktorej ho poznáme dnes.
      Štruktúru obradu svätého prijímania, pozostávajúcu z rozličných obradových činností a modlitieb svätého prijímania, tvoria nasledujúce prvky:
      dvíhanie eucharistického chleba
      lámanie eucharistického chleba
      vloženie eucharistického chleba do čaše (spojenie darov)
      užívanie teploty
      prijímanie kňaza ( resp. viacerých kňazov) a diakona
      prijímanie veriacich.

DVÍHANIE EUCHARISTICKÉHO CHLEBA - Vnímajme! Sväté svätým!

      Obrad svätého prijímania začína týmto obradom dvíhania eucharistického chleba. Kňaz berie do obidvoch rúk svätý chlieb, dvíha ho a hovorí: "Vnímajme! Sväté svätým!"
      Všeobecne sa traduje, že tento obrad dvíhania eucharistického chleba pochádza ešte z apoštolských čias, aj keď v bohoslužobných textoch sa objavuje až v 5. storočí. Je teda veľmi originálnou časťou sv. liturgie
      Dvíhanie eucharistického chleba má veriacim pripomenúť blížiaci sa moment obradu svätého prijímania a v ich dušiach vyvolať primerané pocity.
      Niektorí teológovia vidia v obrade dvíhania chleba dvíhanie Ježiša Krista na Golgote. Je však nutné k tomu poznamenať, že tieto tvrdenia nemajú nijaký podklad v bohoslužobnom texte, ba naopak odvádzajú pozornosť od vlastného významu obradu.
      Toto pozdvihovanie pripomína veriacim nevyhnutnosť duchovnej čistoty a svätosti ako podmienok účasti na eucharistickej hostine. Samotné zvolanie "Sväté svätým!" je na jednej strane výzvou k uvedomeniu si a uznaniu vlastnej nehodnosti, a na strane druhej je to výzva k jednote s celou Cirkvou. Samotné sväté prijímanie je totiž zjednotením veriacich s mystickým Telom Cirkvi.

LÁMANIE CHLEBA

      Obrad lámania chleba, aj keď v bohoslužobných textoch je neskoršieho pôvodu, má svoj základ v Poslednej večeri. Ježiš Kristus vo Večeradle lámal chlieb a potom ho dával svojím učeníkom. Toto lámanie malo praktický význam - dať všetkým učeníkom po častici chleba.
      Lámanie chleba bolo zvyčajne spojené s modlitbou požehnania. Modlitbou požehnania a lámaním chleba sa u židov začínala každá večera, každé stolovanie. Tento zvyk zachoval aj Ježiš Kristus pri Poslednej večeri, keď ako otec rodiny "lámal chlieb" a rozdeľoval ho medzi svojich učeníkov.
      Z histórie obradu je zrejmé, že lámanie chleba malo praktický význam. Pred samotným svätým prijímaním sa javila potreba rozdeliť eucharistický chlieb medzi prijímajúcich veriacich. Dnes je to počas liturgie rituálny obrad lámania chleba.
      Podľa súčasného poriadku slávenia, kňaz počas vyslovovania slov predpísanej modlitby láme svätý chlieb na štyri časti, ktoré v tvare kríža ukladá na diskos.
      Mnohých hneď napadne otázka, či po tomto lámaní eucharistického chleba, naozaj prijímam Ježiša Krista alebo len nejakú Jeho časť. Treba si uvedomiť, že vo svätom prijímaní sa podáva plnosť Kristovho tela, teda celý a skutočný Ježiš Kristus. Ježiš Kristus sa celý podáva veriacim aj v tej najmenšej čiastočke eucharistického chleba.

ZMIEŠAVANIE - Vloženie eucharistického chleba do čaše

      Po rozdelení svätého chleba na štyri časti, jednu z nich vkladá kňaz do čaše, vyslovujúc slová "Plnosť Svätého Ducha."
      Obrad vkladania eucharistického chleba do čaše sa nachádza vo všetkých liturgiách, ale história tohto obradu je nejasná. Nejasným je aj pôvod a pôvodný zmysel tohto obradu. Formula obradu pochádza pravdepodobne zo stredoveku
      Podľa niektorých teológov spojenie Tela Ježiša Krista s Jeho Presvätou Krvou v čaši symbolizuje Vzkriesenie Ježiša Krista, nakoľko v tomto momente sa spája Telo Kristovo so svojou dušou. Podľa súčasných teológov obrad spojenia svätých Darov s vyslovením predpísaných slov je poukázaním na to, že sväté Dary sú "plnosťou Svätého Ducha." To znamená, že sväté Dary zahrňujú v sebe plnosť Božej priazne, Božej milosti a plnosť darov Svätého Ducha.
      Slová "Plnosť Svätého Ducha" teda poukazujú na milostiplné pôsobenie Svätého Ducha a dôsledky posvätených Darov v životoch veriacich, prijímajúcich Sväté Dary. Svätá Eucharistia sa tak stáva prameňom a studnicou Božej milosti pre veriacich.

      a) symbolický zmysel: 1 Kor 10 - je iba jeden chlieb, jedno telo - telo Ježiša Krista
      b) utrpenie Ježiša Krista: 1 Kor 10 - toto je moje telo obetované za vás

ZEÓN (teplota) - Užívanie teploty

      Obrad užívania teploty nasleduje bezprostredne po vložení eucharistického chleba do čaše a je veľmi charakteristický iba pre byzantský obrad. Najstaršia zmienka o tomto obrade pochádza z konca 6. storočia.
      Pod pojmom "teplota" sa rozumie obrad vlievania teplej vody do čaše, s predpísanou formulkou, po spojení svätých Darov.
      Na základe liturgických objasňovaní obradu teploty, existuje niekoľko jej výkladov významu a symboliky.
      1. Vliatím teplej vody do čaše sa vaznačuje životodarná sila vody, ktorá súčasne s krvou vytiekla zo Spasiteľovho boku a obmýva naše hriešne rany.
      2. Teplota sa preto vlieva do čaše, aby sme prijatím svätých Darov mali pocit, že prijímame skutočne živého Ježiša Krista.
      3. Teplota a jej vliatie do čaše symbolizuje zoslanie Svätého Ducha na apoštolov a jej samotné teplo symbolizuje ohnivé jazyky, v podobe ktorých zostúpil Svätý Duch na apoštolov.
      4. Teplota symbolizuje tiež Cirkev, ktorá skrze prijímanie svätých Darov prijíma Svätého Ducha.
      5. Teplota predstavuje symbol lásky a horúcej viery, s akou majú veriaci pristúpiť k samotnému svätému prijímaniu.
      - prijímame živého Ježiša Krista - krv nie je studená, ale horúca
      - najstaršia tradícia hovorí, že sa väčšinou pilo víno s teplou vodou

SVÄTÉ PRIJÍMANIE

      Eucharistia, ako centrum kresťanského kultu, je prijímanie sviatosti tela a krvi nášho Pána Ježiša Krista. Bohatstvo a vznešenosť tohto prijímania nádherne opisuje Mikuláš Kabasilas: "Tak dokonalé je toto tajomstvo, tak úžasne vyvýšené nad všetky ostatné sväté obrady, že vedie k vrcholu všetkých dobier. Tu je konečný cieľ každej ľudskej túžby. V ňom dosahujeme samého Boha a Boh sa s nami spája v najdokonalejšej jednote".
      Samotný obrad sv. prijímania, ako jedného z najvážnejších momentov celej liturgie, kedy sa naplno završuje a napĺňa podstata tajomstva Eucharistie, môžme na základe obsahovej náplne rozdeliť na tieto časti:
      - príprava k svätému prijímaniu
      - obrad samotného svätého prijímania
      - ďakovné modlitby po svätom prijímaní

PRIJÍMANIE SV. DAROV POD OBIDVOMA SPÔSOBMI

      Čítajúc štruktúru obradu svätého prijímania je teda nutné si uvedomiť, že vo východnej liturgii sa Eucharistia rozdáva pod obidvoma spôsobmi premeneného chleba a vína.
      Pôvodná prax sa vyznačovala prijímaním svätých Darov oddelene, zvlášť prijímali Telo a zvlášť Krv Ježiša Krista. Pravdepodobne v 8. storočí nastúpila nová obyčaj podávania svätého prijímania pomocou lyžičky, ale tiež pod obidvoma spôsobmi.
      Je preto potrebné zachovať túto starodávnu tradíciu rozdávania Eucharistie pod obidvoma spôsobmi, zachovávajúc normy a zvyky vlastnej obradovej tradície.

Základné charakteristiky sv. prijímania:
      - staroveká tradícia hovorí o prijímaní oddelene (jednotlivo) telo a krv; teda to východ skôr ako západ zanechal pôvodnú tradíciu sv. prijímania
      - nikto si sám nebral sv. prijímanie - ani pápež, ani patriarcha
      - sv. prijímanie to nie je iba moje spojenie sa s Kristom, ale je to moje spojenie s každým veriacim v Kristovi
      - ozajstné prijímanie kresťanov je to moje spoločenstvo s ostatnými ľuďmi v Kristovi.

PRIJÍMANIE SLÚŽIACICH

      Prijímanie slúžiacich (kňaza, resp. spoluslúžiacich kňazov a diakonov) sa koná pôvodnou formou. Slúžiaci prijímajú zvlášť Telo a zvlášť Krv Ježiša Krista.
      Slúžiaci ľavou rukou berú časticu svätého Tela Kristovho, hovoriac predpísanú formulku, položia si ju na dlaň pravej ruky a modlia sa modlitbu pred svätým prijímaním. Po prípravnej modlitbe "Verím, Pane, a vyznávam..." pristupujú slúžiaci k samotnému svätému prijímaniu. S bázňou a s veľkou vierou prijímajú z dlane Telo Ježiša Krista. Potom pristupujú k prijímaniu Krvi Ježiša Krista. Slúžiaci berú do oboch rúk svätú čašu s prikrývkou a vyslovujúc predpísanú formulku prijímajú Krv Ježiša Krista.

MODLITBA "VERÍM, PANE, A VYZNÁVAM..."

      Modlitba pred svätým prijímaním "Verím, Pane, a vyznávam..." je kompozíciou viacerých modlitieb, ktoré obsahujú veľmi hlboké myšlienky pred svätým prijímaním. Preto sa túto modlitbu modlí každý, kto pristupuje k svätému prijímaniu. Teda nielen slúžiaci kňazi, či diakon, ale všetci, ktorí pristupujú k prijatiu svätých Darov.
      Modlitba má hlboký univerzálny zmysel. Veriaci v nej vyznáva svoju vieru v Ježiša Krista, Božieho Syna, ktorý sa sám človeku ponúka pod spôsobmi chleba a vína. Veriaci si uvedomuje svoju nehodnosť a zároveň prosí Boha, aby mu ukázal svoju lásku a samotné sväté prijímanie nech je pre neho (veriaceho) prostriedkom odpustenia hriechov a zárukou večného života.
      Po tomto vyznaní viery a vyslovení želania byť ozajstným účastníkom tajomnej večere, sa v modlitbe spomína aj na čin apoštola Judáša, ktorý ho bozkom zradil. Veriaci nechce mať nič spoločné s týmto bozkom zrady, ale pridáva prosbu kajúceho lotra.
      Na konci modlitby je opäť zdôraznená nehodnosť prijímajúceho a prosba, aby sám Ježiš Kristus svojím odpustením daroval prijímajúcemu možnosť dôstojného prijatia svätých Darov.
      Kňaz, diakon i veriaci takto pripraviac svoju dušu odhodlaním viery, nádeje a lásky, pristupujú k svätému prijímaniu.

VÝZVA K ĽUDU (POZVANIE) NA SV. PRIJÍMANIE A ODPOVEĎ ĽUDU

MODLITBA PRED SV. PRIJÍMANÍM (10. STOROČIE)

PRIJÍMANIE VERIACICH

      Bezprostredne po svätom prijímaní veriacich nasleduje sväté prijímanie veriacich v chráme, ktoré je tak ustanovené už od najstarších čias.
      Pôvodná prax prijímania veriacich spočívala v prijímaní svätých Darov oddeleným spôsobom. Najprv dostávali veriaci Telo Ježiša Krista na dlaň pravej ruky z rúk biskupa alebo kňaza. Potom prijímali i Krv Ježiša Krista z čaše, ktorú im podával a pridržiaval diakon.
      Súčasná prax je taká, že kňaz rozdrobí zostávajúce časti eucharistického chleba na menšie čiastky a potom ich vloží do čaše. Po výzve k veriacim na pristúpenie k svätému prijímaniu, veriaci po jednom pristupujú, klaňajú sa s pokorou a bázňou, pričom ruky majú zložené na prsiach a takto prijímajú božské tajomstvá.
      Istý teológ opisuje udeľovanie svätých darov veriacim takto: "Svätý vystupuje na diskose a v čaši, v sláve a majestáte, sprevádzaný kňazmi a diakonmi vo veľkolepom sprievode. Tisíce anjelov a služobníkov ohňa Ducha predchádzajú telo nášho Pána a oslavujú ho. Všetok ľud a všetky deti Cirkvi sa radujú, keď vidia telo prichádzať zo svätyne".

Historický vývoj Obradu sv. prijímania podľa starovekých textov

Apoštolská konštitúcia (380)
      - jekténia
      - prípravná modlitba pred sv. prijímaním
      - Sväté Svätým

Teodor Mopsuetský (388-392)
      - jekténia
      - prípravná modlitba
      - pozdrav - Pokoj všetkým
      - Sväté Svätým

Chryzostom Konštantinopolský (3. storočie)
      - požehnanie
      - Otče náš
      - pozdrav - Pokoj všetkým!
      - modlitba sklonenia hláv
      - Sväté Svätým
      - sv. prijímanie
      - prepustenie

6.3. OBRADY PO SV. PRIJÍMANÍ

      Modlitby a obrady po svätom prijímaní sa v prvom rade vzťahujú na samotné sväté prijímanie, ako je prenesenie svätých Darov a ďakovné modlitby, a v druhom rade sú zavŕšením celej svätej liturgie, čo je zasa vyjadrené v modlitbe za ambónom a v prepustení.
      Teda štruktúra týchto obradov je následovná:
      - prenesenie svätých Darov z oltára na žertveník
      - ďakovné modlitby
      - modlitba za ambónom
      - prepustenie

A. Požehnanie sv. čašou
      - tento obrad sa vyskytuje v liturgii od 12. - 13. st.

B. Odpoveď ľudu
      - časť zobratá z večierne Zoslania Svätého Ducha

C. Položenie svätých darov na oltár
      - okiadzanie darov (12. st.)
      - kňazi potichu recitujú verš Ž 56,6 : Bože, vznes sa nad nebesia...

D. Hlavný celebrant sa ukloní, zdvihne svätú čašu, obráti sa k dverám, pohliadne na ľud a hovorí potichu Požehnaný Boh náš; a nahlas Teraz i vždycky i na veky vekov.
      - Taft vo svojich prednáškach uvádza, že hlavný celebrant robí s kalichom znak kríža nad oltárom hovoriac potichu Požehnaný Boh náš; a obrátiac sa k ľudu pozdvihuje svätú čašu spievajúc nahlas Teraz i vždycky i na veky vekov.
      - záverečná doxológia je ukončením psalmodie sv. prijímania

E. Ľud odpovedá: Amen

F. Ľud spieva: Nech sa naplnia...
      - svedectvo o existencii tohto spevu je z roku 624

G. Dary sú prenesené na žertveník

H. Poďakovanie - jekténia s modlitbou vďaky
      - pochádza z obdobia pred 8. storočím

ĎAKOVNÉ MODLITBY

      Ďakovanie je prirodzenou ozvenou duše, spontánnym prejavom ľudského srdca za všetky dobrodenia prijaté od určitého dobrodincu. Aj v svätej liturgii, po obrade akým je sväté prijímanie, existujú ďakovné modlitby za prijaté dobrodenia prostredníctvom svätého prijímania.
      Všetky výzvy a chválospevy po svätom prijímaní majú tento ďakovný charakter. Vyjadruje sa v nich vďaka za prijatie Svätého Ducha a tiež je vyslovená prosba, aby Boh zachoval veriacich vo svojej svätosti: v duchovnej čistote, v konaní skutkov pravdy, spravodlivosti a Božej svätosti. Teda môžme povedať, že v týchto modlitbách prosíme Boha, aby plody svätého prijímania mali v nás trvalú hodnotu a pomáhali variacim posväcovať každý deň ich pozemského života.
      Vidíme, že nestačí sa len zbožne pripraviť na prijatie svätých Darov, ale aj úprimné vďakyvzdanie sú nevyhnutné pre dôstojné prijímanie svätých Darov. Boh má byť totiž vždy blahoslavený a oslavovaný v živote človeka.

MODLITBA ZA AMBÓNOM

      Ambón je vyvýšené miesto pred ikonostasom, ktoré symbolicky pripomína prázdny hrob Ježiša Krista a je teda miestom, odkiaľ sa ohlasuje evanjelium o vzkriesení.
      Pri čítaní modlitby za ambónom sa kňaz nachádza v lodi chrámu, uprostred veriacich. Táto modlitba bola pôvodne poslednou modlitbou svätej liturgie a teda zavŕšením všetkých liturgických modlitieb. Je krátkym prehľadom či výstižným pripomenutím si toho, čo buď priamo alebo nepriamo už odznelo počas svätej liturgie. Ešte naposledy predkladá kňaz Bohu potreby bohoslužobného zhromaždenia a predkladá ich s nádejou v Božie milosrdenstvo.

Ž 112,2 Nech je požehnané Pánovo meno... (10. storočie)

MODLITBA PRI POŽÍVANÍ SVÄTÝCH DAROV

POŽEHNANIE (10. - 11. storočie)

PREPUSTENIE

      Po modlitbe za ambónom a následnej ďakovnej piesni nasleduje samotné prepustenie. To pozostáva z požehnania, ktoré udeľuje kňaz veriacim a zo samotného prepustenia.
      Text prepustenia sa mení v závislosti od liturgickej spomienky alebo dňa v týždni. Spomínajúc Bohorodičku, rôzne kategórie svätých i svätého, ktorého liturgia sa koná, kňaz prosí aby sa Ježiš Kristus zmiloval nad svojimi veriacimi a spasil ich.

      Veriaci po tomto obrade v "pokoji" a "v mene Pánovom" odchádzajú z chrámu, aby okolitému svetu vydalo svedectvo o svojom kresťanskom povolaní, slúžiac Bohu i blížnym.


o. Thlic. Miroslav Iľko