Veľkopôstna modlitba sv. Efréma Sýrskeho

      Tejto modlitbe môžeme najvýstižnejšie prisúdiť prívlastok veľkopôstna modlitba, lebo práve ona najvýraznejšie vystihuje podstatu liturgických pôstnych úkonov. Tradícia ju pripisuje jednému z veľkých učiteľov duchovného života - sv. Efrémovi Sýrskemu. Sv. Efrém pochádzal z nábožnej rodiny z Mezopotámie. Keď dospel a dal sa pokrstiť odišiel do púšte, kde sa učil duchovnému životu pokáním. Tu strávil niekoľko rokov. Keď sa vrátil chodil po kraji a priviedol mnoho duší (aj heretikov) k obráteniu. Keď sa sv. Efrém dozvedel o veľkom kazateľovi sv. Bazilovi Veľkom, vybral sa za ním do Kapadócie, aby sa s ním mohol osobne stretnúť. Tam ho sv. Bazil vysvätil za diakona. Po prežití mnohých rokov v službe Pánu Bohu zomrel v roku 373.¹ Medzi jeho mnohými poučnými slovami sa nám zachovala aj táto modlitba:
      "Pane a Vládca môjho života, zažeň odo mňa ducha lenivosti, nedbalosti, lakomstva a prázdnych rečí.
      Udeľ mne, svojmu nehodnému služobníkovi ducha čistoty, pokory, trpezlivosti a lásky.
      Áno Pane a Vládca, daj aby som poznal svoje hriechy a neodsudzoval svojho brata, lebo ty si zvelebený na veky vekov. Amen."²
      Táto modlitba sa číta dvakrát na konci každej veľkopôstnej bohoslužby týchto dní. Pri prvom čítaní modlitby nasleduje za každou jej prosbou hlboká poklona. Potom sa všetci dvanásťkrát poklonia a hovoria: "Bože buď milostivý mne hriešnemu..." Potom sa celá modlitba opakuje z jednou hlbokou poklonou na konci.
      Táto krátka a prostá modlitba zaberá vo veľkopôstnej bohoslužbe preto také významné miesto, lebo jedinečným spôsobom vymenúva všetky negatívne a pozitívne prvky pokánia a vyznačuje takpovediac "zoznam" nášho individuálneho veľkopôstneho úsilia.
      Hlboké poklony sa nevzťahujú len na modlitbu sv. Efréma Sýrskeho, ale predstavujú jednu z výrazných charakteristík celej veľkopôstnej bohoslužby. Tu sa ich zmysel odhaľuje predsa len najlepšie. V dlhom a namáhavom úsilí o duchovnú obnovu cirkev neoddeľuje dušu od tela. Kresťanská askéza je nie bojom proti telu ale o telo. Z toho dôvodu celý človek - duša i telo - pristupuje k pokániu. Telo sa zúčastňuje na modlitbe duše práve tak, ako sa duša modlí prostredníctvom tela a v tele. Takto sú zemné poklony - psychotelesný - znak pokánia a pokory, podriadenosti a poslušnosti.
      Počas prvých štyroch dní Veľkého pôstu sa na večernej bohoslužbe - Veľkom povečerí - spieva kajúci kánon, ktorého autorom je sv. Andrej, arcibiskup z ostrova Kréty. Tu je tento kánon rozdelený na štyri časti. Vo štvrtok po 4. nedeli Veľkého pôstu sa spieva celý na utierni, spolu s tropármi sv. Márie Egyptskej.



¹ Źiťja svjatych, Ľvov 1891, s. 321.
² Liturgia kňazských hodín, s. 32.