Veľkopôstne obdobie alebo Svätá Štyridsiatnica

      Prví kresťanskí spisovatelia jednohlasne dosvedčujú, že pôst sv. Štyridsiatnice bol ustanovený sv. apoštolmi na napodobnenie štyridsaťdenného pôstu proroka Mojžiša (Ex 34), Eliáša (3 Kr 19), ale hlavne po príklade Ježiša Krista, ktorý sa postil 40. dní (Mt 4, 2). Čas sv. Štyridsiatnice prví kresťania prežívali v spomienke na Kristove strasti, snažili sa prehĺbiť svoju lásku k svojmu Spasiteľovi a zároveň sa pripraviť k oslave Jeho slávneho Vzkriesenia. Sv. otcovia: Cyril Jeruzalemský, Gregor Bohoslovec, Ján Zlatoústy, Ambróz Mediolánsky, Augustín a iní, spoločne hovoria o sv. Štyridsiatnici, ako o pôste štyridsaťdennom a vidia v tom všeobecné ustanovenie sv. Cirkvi. Pôst sv. Štyridsiatnice sa nazýva veľkým ako podľa počtu dní, tak aj pre svoj hlboký duchovný význam pre východného kresťana.¹
      Pôstne obdobie sa v byzantskom obrade začína pondelkom po Syropôstnej nedeli na rozdiel od západnej praxe. Taktiež duchovné zameranie je iné. Nestretneme sa tu s krížovou cestou ani s pôstnymi piesňami, ktoré ospevujú utrpenie Krista.² Utrpenie a muky akoby ustupovali do úzadia. Aj toto obdobie preniká oblažujúce svetlo Vzkrieseného Pána v ktorom bolesť a žiaľ, bledne tak ako svit mesiaca pred vychádzajúcim slnkom. Našou úlohou je odstrániť všetko, čo prekáža nášmu stretnutiu so Vzkrieseným, aby sme aj my, tak ako On, mohli zažiť vlastnú Paschu, vidieť a skusovať toto neprístupné svetlo a cez zbožštenie mať účasť na živote najsvätejšej Trojice. K tomu nás pobádajú a vedú aj bohoslužobné texty a modlitby.
      Ďalšou charakteristickou črtou, neznámou v súčastnej praxi západnej cirkvi je aliturgickosť. Eucharistia na východe má viac charakter slávenia, kým na západe sa viac pociťuje obetný charakter sv. omše. Preto v pôste východ obmedzuje toto slávenie len na soboty, počas ktorých spomína svojich zosnulých, a na nedele, kedy slávi Vzkriesenie. Tieto dni nie sú pôstne čo sa týka liturgickej disciplíny. V týždni sa teda Eucharistia neslávi. Preto bola ustanovená tzv. Liturgia vopred posvätených darov, ktorá sa pripisuje sv. Gregorovi rímskemu pápežovi. Je to vlastne večiereň pri ktorej sa rozdáva Eucharistia, ktorú kňaz konsekroval v predchádzajúcu nedeľu. Kajúca modlitba Efréma Sýrskeho, kánon sv. Andreja Krétskeho, Veľké povečerie a Liturgia sv. Bazila Veľkého patria k ďalším typickým prvkom, ktoré dotvárajú atmosféru tohto obdobia. Veľký pôst sa oficiálne končí v piatok po 5.pôstnej nedeli. ³ Slávenie utrpenia a smrti Spasiteľa už nie je súčasťou pôstneho obdobia. Začína sa Kvetnou nedeľou a vyvrcholí vo Veľkom (Svätom, Strastnom) týždni.

Pondelok po Syropôstnej nedeli - Prvý deň Veľkého pôstu

      Podľa liturgického počítania (vnímania) času sa deň začína večerom, čiže večierňou predchádzajúceho dňa. To znamená, že samotný Veľký pôst sa začína večer na Syropustnu nedeľu kajúcou večierňou.
      Bohoslužba sa začína ako slávnostná (Veľká) večiereň so slúžiacimi vo svetlých rúchach. Takáto slávnostná je až do Veľkého prokimenu, ktorý je vlastne tým liturgickým momentom kedy môžeme povedať, že: "Veľký pôst je tu!" Svetlé rúcha sa odkladajú, svetlá sa zhasínajú a cárske dvere zatvárajú.
      Hneď na začiatku pôstu nám bohoslužba poukazuje na jej cieľ, ako o tom hovorí stichira Prvej veľkopôstnej večierne. Máme sa postiť a konať skutky milosrdenstva, aby sme boli hodní vidieť Kristovo utrpenie a Svätú Paschu.
      "Radostne začnime pôstny čas, pripravme sa na duchovné skutky, očisťme si dušu, očisťme si telo. Tak, ako sa postíme v jedle, posťme sa od každej neresti. Nadchnime ducha dobrými skutkami, v ktorých sa zdokonaľujeme láskou, aby sme všetci mohli vidieť najčestnejšie utrpenie Krista Boha a Svätú Paschu a duchovne sa radovať."⁴
      Po prvýkrát sa číta aj veľkopôstna modlitba sv. Efréma Sýrskeho spojená s hlbokými (zemnými) poklonami. Po ukončení večierne nasleduje obrad odpustenia. Kňazi a ľud navzájom prosia jeden druhého o odpustenie. Vzájomné zmierenie je prvým krokom v duchovnej obnove, ktorá bude prebiehať počas veľkopôstnych dní. Tento obrad sa vyvinul v monastieroch, kde sa mnísi pred začiatkom pôstu, práve v nedeľu večer pozdravovali bozkom pokoja a zmierenia. ⁵ Tento krásny a starobylý zvyk sa časom z mnohých chrámov vytratil. Avšak jeho hlboký význam a opodstatnenie podnietilo mnohých duchovných prijať túto prax.

Sobota prvého týždňa

      V tento deň si svätá Cirkev pripomína pamiatku sv. mučeníka Teodora Tirona.
      Tento svätec zomrel v roku 306 ako mučeník. K prvej pôstnej sobote sa jeho osoba viaže pre nasledujúcu udalosť: Podľa tradície cisár Julián Apostata (361-363) chcel znevážiť kresťanský pôst, preto prikázal, aby všetky potraviny na trhoch v Konštantinopole pokropili krvou z pohanských obetí. Vtedy sa zjavil biskupovi Konštantinopola sv. Teodór Tiron a upozornil ho na cisárov počin. Zároveň prikázal, aby veriaci nič nekupovali z potravín na trhoch mesta. Mali jesť varenú pšenicu s medom, čo sa grécky nazýva koliva. Zásahom veľkomučeníka Teodora Tirona nám Boh dal vedieť, akú hodnotu má pôst u kresťanov. ⁶

Prvá nedeľa Veľkého pôstu

      Víťazstvo pravej viery (ortodoxie) nad ikonoboreckým bludom (polovica 9. storočia) sa liturgicky oslavuje na prvú nedeľu Veľkého pôstu, ktorá podľa toho dostala aj pomenovanie.
      V bohoslužobných textoch tejto nedele Cirkev oslavuje sväté ikony a tiež tých, ktorí sa zasadili za ich uctievanie a aj nás vedie k hlbokej úcte pred ikonami a volá:
      "Zasvitol nám dnes deň radosti a plný veselosti, lebo žiari svetlo pravých dogiem a skveje sa Cirkev Kristova ozdobená teraz znovu ustanovenými ikonami svätých a žiarou vyobrazených a nastáva jednota veriacich v úcte Boha."⁷
      V túto nedeľu, ako aj po ostatné nedele Veľkého pôstu sa slávi liturgia sv. Bazila Veľkého.

Liturgia svätého Bazila Veľkého

      Základom z ktorého vychádza byzantská bohoslužba je liturgia sv. Jakuba Pánovho brata a prvého hierarchu jeruzalemského. Túto liturgiu neskoršie upravil sv. Bazil Veľký. ⁸ Jeho anafora sa zachovala v dvoch známych recenziách. Byzantskej (antiochijskej), ktorú nájdeme v bohoslužbách obradov antiochijskej skupiny a koptskej (alexandrijskej), ktorú používajú kopti (egyptskí kresťania) v arabskom jazyku. Liturgiu sv. Bazila Veľkého zredukoval sv. Ján Zlatoústy. Jeho liturgia je dnes najpoužívanejšou v byzantskom obrade, zatiaľ čo liturgia svätého Bazila Veľkého sa slávi len desať raz v roku. Práve v pôstnom období počas nedieľ sa môžeme zúčastniť na jej slávení. Svojou štruktúrou je zhodná s liturgiou sv. Jána Zlatoústeho, avšak má vlastnú anaforu (kánon) a iné tiché modlitby kňaza.⁹ Počas tejto liturgie ľud ospevuje Bohorodičku iným hymnom než na liturgii sv. Jána Zlatoústeho:
      "Z teba, Milostiplná, raduje sa všetko stvorenie, zbor anjelov i ľudské pokolenie. Posvätný chrám a duchovný raj, panenská sláva z ktorej si Boh vzal telo a stal sa dieťaťom, náš Boh, ten, ktorý je pred vekmi. Tvoje lono trónom učinil a vnútro nad nebesia rozšíril. Z teba Milostiplná raduje sa všetko stvorenie, sláva tebe."¹⁰

Druhá nedeľa Veľkého pôstu

      Na druhú nedeľu Veľkého pôstu oslavujeme pamiatku sv. Gregora Palamu, metropolitu solúnskeho, ktorý žil v 14. storočí.
      "Pravoverné pravdy znovu naučil a semeno viery dobre rozmnožil a ako postiaci sa prejavil."¹¹
      Takýmto obrazom sme oslavovali víťazstvo ortodoxie a v túto nedeľu si tiež pripomíname toto víťazstvo. Odsúdenie jeho nepriateľov a uznanie jeho učenia Cirkvou v 14. storočí bolo oslávené ako druhé víťazstvo ortodoxie a kvôli tomu bola jeho každoročná oslava písaná na druhú veľkopôstnu nedeľu. Vzhľadom na význam a dôležitosť týchto spomienok ich môžeme považovať za nezávislé na Veľkom pôste a tiež ich vynechať z rámca tejto eseje. Viac zahrnutými do Veľkého pôstu sú spomienky na sv. Jána Klimaka na štvrtú nedeľu a sv. Máriu Egyptskú na piatu nedeľu.

Tretia nedeľa Veľkého pôstu - Krížupoklonná

      V polovici veľkopôstneho obdobia si Cirkev uctieva svätý kríž a klania sa mu, aby oslávila plody utrpenia. Počas celonočného bdenia tohto dňa po Veľkom slávosloví sa v slávnostnom sprievode vynáša kríž do stredu chrámu a zostáva tam po celý týždeň. V strede chrámu ľudia bozkom vzdávajú úctu svätému Krížu.
      Aj v túto nedeľu všetko hovorí o slávnom Kristovom Vzkriesení. Ak sa zahľadíme na východný kríž, neuvidíme tu trpiaceho Krista, ale vzkrieseného a osláveného Spasiteľa. Hoci na kríži predsa len oslavujeme vzkrieseného Pána ako sa to vyjadruje spevom počas ktorého všetci v chráme robia veľké poklony (kľaknú si a hlavou sa dotknú zeme):
      "Tvojmu krížu klaniame sa, Vládca, a tvoje sväté vzkriesenie oslavujeme."
      Touto nedeľou ako aj dňami počas celého týždňa si chceme uctiť svätý kríž, ktorý sa stal nástrojom nášho vykúpenia, prostriedkom našej spásy, zbraňou proti peklu.¹² Nechce sa tu poukázať na Kristovo utrpenie, ale na kríž ako to vidno aj z nasledujúcej stychyri na tento deň:
      "Raduj sa životodárny kríž, prekrásny raj Cirkvi, strom nesmrteľnosti, z ktorého nám vyrástla blaženosť večnej slávy. Ktorým sa rozháňajú diabolské pluky a z ktorého sa radujú anjelské zbory a ktorý zhromaždenia veriacich oslavujú. Zbraň nepremožiteľná, pevná záštita, víťazstvo veriacich, chvála kňazov. Daj aj nám, aby sme sa dočkali Kristovho utrpenia a veľkej milosti."
      Hlboký význam tejto nedele, ale aj samotný význam kríža pre človeka je nádherne vystihnutý v synaxari nedele svätého kríža:
      "V túto nedeľu, tretiu nedeľu Veľkého pôstu, vzdávame úctu čestnému a životodárnemu Krížu, a z tohto dôvodu v čase štyridsiatich dní pôstu určitým spôsobom ukrižovaváme sami seba..., stávajúc sa trpkými, zronenými a padajúcimi. Tu sa pred nás predkladá životodárny Kríž, aby nám boli pripomenuté Kristove utrpenia, aby sme boli občerstvení, utešení a povzbudení... Podobáme sa na tých, ktorí putujú po dlhej a náročnej ceste a súc unavení vidia nádherný strom s mnohými listami, sadnú si do jeho tieňa , aby si na chvíľu odpočinuli a potom, akoby obnovení, pokračujú vo svojej ceste. Podobne teraz, v čase pôstu a namáhavej cesty a snahy bol pred nás svätými otcami "zasadený" kríž, aby nám poskytol odpočinok a osvieženie, aby sme mohli ľahšie dokončiť našu cestu... Alebo ďalší príklad: Keď prichádza kráľ, najprv sa pred ním objavujú jeho symboly a potom sa objavuje on samotný radujúc sa z víťazstva a spoločne s ním sa radujú aj jeho poddaní. Podobne náš Pán Ježiš Kristus, ktorý nám ukazuje svoje víťazstvo nad smrťou a zjavuje sa pred nami v sláve Vzkriesenia, vopred posiela svoje žezlo, kráľovský symbol - životodarný Kríž - a ten nás napĺňa radosťou a pripravuje na stretnutie, do takej miery, do akej je to možné, so samotným Kráľom, aby sme mohli preukázať úctu Jeho víťazstvu... Všetko toto uprostred Veľkého pôstu, ktorý je podobný horkému prameňu, vzhľadom na svoje slzy, námahu a skľúčenosť..., avšak Kristus nás utešuje, ako by sme boli na púšti, až kým nás svojim Vzkriesením neprivedie do duchovného Jeruzalema..., lebo kríž sa nazýva stromom života, je to strom, ktorý bol zasadený v raji a z tohto dôvodu ho naši otcovia zasadili do prostriedku svätého pôstu pamätajúc na Adamovu blaženosť a to ako jej bol zbavený a pamätajúc tiež na to, že podielnictvom na tomto strome už viac nezomrieme, ale zostávame nažive..."¹³

Štvrtá nedeľa Veľkého pôstu

      Na štvrtú nedeľu Veľkého pôstu si pripomíname pamiatku sv. Jána Klimaka. Po veľkej poklone krížu, Cirkev nám náučne pripomína tohoto svätého, ktorý zobrazil - lestvicu - (rebrík), v ktorej predstavil 30 stupňov duchovného postupu od nedokonalosti k dokonalosti.

Štvrtok piateho týždňa Veľkého pôstu - kajúci kánon sv. Andreja Krétskeho

      Počas prvého týždňa Veľkého pôstu sa na Veľkom povečerí spieval kajúci kánon sv. Andreja Krétskeho. V tento deň sa kánon spieva na utierni spolu s kánonom sv. Márie Egyptskej a tropármi na sv.Andreja, tvorcu Veľkého kánona.
      "Odkiaľ začnem plakať nad skutkami môjho nešťastného života? Ako začnem, Kriste, terajší môj plač? No pretože si milosrdný, daruj mi slzy pokánia."¹⁴
      Ak by sme hľadali niečo charakteristické pre Veľký pôst v byzantskom obrade, určite jedným z prvých špecifických prvkov bude práve tento kajúci kánon, v ktorom sa najlepšie odráža náboženská psychológia pôstnych dní na Východe. Tento kánon, ktorého začiatočné slová sú vyššie uvedené, je zakotvený vo večernej bohoslužbe počas prvých štyroch dní Veľkého pôstu /pondelok, utorok, streda, štvrtok v prvom týždni/ na tzv. Veľkom povečerí - typickej pôstnej bohoslužbe a tiež v rannej oficiálnej modlitbe cirkvi - na utierni vo štvrtok pred piatou pôstnou nedeľou. Na Veľkom povečerí je kánon rozdelený na štyri časti, na utierni, ktorá sa v praxi pre rozľahlosť kánona slúži už v stredu večer je kánon celý. Autorom tohto skvostu byzantskej hymnografie je, ako sme už spomenuli sv. Andrej Krétsky .
      O jeho živote vieme veľmi málo. Narodil sa r. 650 v Damasku veľmi zámožným rodičom. Do siedmeho roku života bol úplne nemý. Keď však po prvý raz prijal sv. eucharistiu, Boh mu zázračne otvoril ústa a on začal oslavovať svojho Spasiteľa. Už ako štrnásťročný vstúpil do kláštora sv. Sávu v Jeruzaleme. Svätosťou života upútal na seba pozornosť vtedajšieho predstaveného jeruzalemskej cirkvi Teodora, ktorého neskoršie ako arcidiakon zastupoval na VI. cirkevnom sneme v Carihrade /r. 680/. Hlbokým poznaním Sv. písma a teologickými vedomosťami zaujal otcov snemu a po čase bol pozvaný do Carihradu, kde bol pri chráme sv. Sofie ustanovený za patróna sirôt. Za cisára Justiniána II. r. 690 sa stal biskupom na Kréte v Gortine. Tu sa venoval písaniu bohoslužobných piesní. Keď Saracéni obliehali mesto Drumeos, Boh ho na jeho modlitby ochránil. Okolo r. 713 sa vydal na cestu do Carihradu. Cestou však ochorel a predpovedal, že Krétu už viac neuvidí. Zomrel r. 720 uprostred modlitieb na ostrove Eriso.¹⁵
      V byzantskom obrade sa jeho pamiatka liturgicky slávi 4.júla, kedy ho Cirkev oslavuje týmito slovami:
      "Svätý Andrej, Kristovu Cirkev si svojím slovom a piesňami nádherne povzniesol. Svojou bohosloveckou náukou si osvetlil slávu Najsvätejšej trojice. Preto ťa ako skrytého a múdreho bohoslovca velebíme a oslavujeme Krista, obdivuhodného vo svojich svätých" /tropár/
      K jeho dielam patria "trojpiesne" na prvé tri dni "Veľkého", alebo "Strastného týždňa", ktoré sa používajú na povečerí, na stredu syropôstneho týždňa, na povečerí Kvetnej nedele, kánon na Lazárovu sobotu, na nedeľu žien myronosičiek, na "Prepolovenije" /v byzant. obrade liturgická oslava polovice veľkonočného obdobia/, na deň narodenia Bohorodičky a mnohé iné "samohlasy". Jeho vrcholným dielom je tzv. Megas kánon /Veľký kánon/, zložený z deviatich piesní, ktoré rekapitulujú príbehy Starého a Nového zákona. Aby sme si lepšie priblížili jedno z vrcholných diel byzantskej hymnografie, je potrebné pozrieť sa na udalosti, prostredie a poznať podmienky, ktoré ovplyvnili autora a umožnili vznik tak veľkolepého diela. Sv. Andrej žil v dobe, keď Byzanciou otriasali ťažké krízy. Rozpadávala sa túžba po veľkom ortodoxnom impériu a aj spoločnosť bola nekonečne ďaleko od evanjeliového ideálu. Nešťastné udalosti tej doby, akými bol útok Peržanov, ktorí ulúpili v Jeruzaleme sv. Kríž, rozmach nových bludov, ikonoborecký prevrat, strata Itálie, Sýrie, Egypta a začiatok islamskej expanzie boli akoby príznakmi Božieho hnevu. To napĺňalo niektorých vnímavých Byzantíncov kajúcim cítením. Medzi nich patril aj krétsky arcibiskup, ktorý vyjadril tento cit vo svojom kánone. Pred počúvajúcim sa vynára dlhý rad obrazov zo Sv. písma, pričom sa každá epizóda stáva úpenlivou výzvou k pokániu.
      Tento kánon si skutočne zaslúži pomenovanie Veľký a to nielen pre svoju rozsiahlosť /obsahuje až 250 /tropárov/, ale aj pre svoj hlboký morálno - asketický význam. Synaxar, vysvetľujúce čítanie o ňom hovorí:
      "Je taký široký a ľubozvučný, že dokáže obmäkčiť aj najhoršiu dušu a povzniesť ju k blahému bdeniu ak sa spieva so skrúšeným srdcom a pozornosťou."
      Bohoslužobné predpisy uvádzajú, že spev tohto kánona má byť pomalý a kajúci. Kajúcnosť tiež zdôrazňujú metánie /veľké poklony/, pri ktorých sa kľaká a hlavou dotýka zeme. Po každom tropáry sú predpísané tri také poklony, avšak v praxi sa po každom tropáry klania už len raz. Pre tieto poklony sa tiež zaužívalo pomenovanie tejto bohoslužby "Utiereň s poklonami", alebo jednoducho "Poklony".
      Kánon je časť byzantskej bohoslužby, ktorá je presne zostavená podľa pravidla /grécke označenie kánon - pravidlo, miera, norma/, ktorého základ tvorí deväť biblických piesní. Druhá pieseň sa pre svoj kajúci ráz užíva len v pôste. Kánon tvorí značnú časť rannej oficiálnej modlitby cirkvi, utierne, ale nachádza sa aj v iných bohoslužbách. Za zakladateľa kánonu sa považuje sv. Sofrón, jeruzalemský patriarcha, ale terajšiu podobu mu dáva v 8. stor. sv. Ján Damaský. Každá pieseň má úvodný verš - irmos a niekoľko nasledujúcich veršov - tropárov, ktorých počet môže byť rôzny. Najrozsiahlejší je práve Veľký kánon sv. Andreja Krétskeho.
      Už prvé tropáre kánona uvádzajú dušu človeka do kajúcej modlitebnej atmosféry:
      "Choď, biedna duša, spolu so svojím telom a vyznaj sa Stvoriteľovi všetkého. Zanechaj niekdajšiu nerozumnosť a prines Bohu slzy pokánia." /1. pieseň/.
      Autor tiež hojne využíva veľký vplyv dobrého alebo zlého príkladu.
      Príbehy a udalosti z dejín spásy podávajú históriu pádu, návratu a žiaľu každej duše:
      "Ukázal som ti, dušu, ako príklad všetky postavy Starého zákona. Nasleduj skutky spravodlivých milé Bohu a utekaj pred neprávosťou hriešnikov." /8. pieseň/
      "Podávam ti, duša, príklady Nového zákona, ktoré ťa pobádajú k žiaľu. Preto sa pridruž k spravodlivým a odvráť sa od hriešnikov." /9. pieseň/.
      Tieto udalosti nie sú len súčasťou minulosti, neostávajú bokom, ale akoby tvorili súčasť vlastného života človeka:
      "Ako lotor volám, spomeň si na mňa. Horko plačem ako Peter, odpusť mi, Spasiteľu. Prosím ako mýtnik a žialim ako hriešnica. Prijmi môj plač ako si kedysi prijal nárek kanaánčanky." /8.pieseň/.
      Je tu vyjadrený aj eschatologický prvok pôstu a pokánia. Človek cíti, krátkosť svojho života a skorý koniec. Pozná svoju hriešnosť a chveje sa bázňou pred Božím súdom. To je ďalší moment, ktorý ho pobáda ku kajúcim slovám:
      "Zmiluj sa, Pane, prosím ťa, zmiluj sa nado mnou, keď prídeš so svojimi anjelmi, aby si každému odplatil podľa jeho skutkov." /3., pieseň./
      Celý kánon je komponovaný vo forme dialógu. Človek vedie vnútorný rozhovor so svojou dušou a so svojím Stvoriteľom. Tento rozhovor má charakter dôkladného spytovania svedomia a vyústi do úprimného vyznania sa Kristovi, akoby spovede z celého života:
      "Niet na svete hriech či skutok alebo zlo, ktorého by som sa nebol dopustil, Spasiteľ. Zhrešil som rozumom, slovom, záľubami, úmyslom, myšlienkou a skutkom tak, ako nik predtým." / 4.pieseň/.
      "Vyznávam sa ti, Kriste Kráľu. Zhrešil som, zhrešil ako kedysi Jozefovi bratia, ktorí predali plod čistoty a nepoškvrnenosti." /5.pieseň/.
      "Vyznal som ti, môjmu Sudcovi, tajomstvá môjho srdca. Zhliadni na moju pokoru, pozri aj na smútok a teraz ma súď. Ty sám sa nado mnou zmiluj, lebo si milosrdný, Bože našich otcov." /7. pieseň/.
      Veľký význam a morálna sila kánonu je zakotvená v tom, že rozjímanie nad svojou hriešnosťou a padlým stavom nevedie dušu k zúfalstvu, beznádeji čí dokonca strate viery, ale cez ľútosť, plač a pokánie ju potešuje, povznáša a vlieva pevnú nádej poukázaním na spôsob záchrany - Božie milosrdenstvo a orodovanie Prečistej Bohorodičky:
      "Hoci som zhrešil, viem, že ty človeka miluješ. Karháš s láskou a láskavo sa zmilúvaš. Ty vidíš slzy a prichádzaš ako otec volajúc márnotratného syna." /1. pieseň/.
      "Odpusť, Pane, tvojmu stvoreniu, odpusť mi, lebo som zhrešil. Len ty jediný si zo svojej prirodzenosti čistý a okrem teba nik nie je bez hriechu." /5. pieseň/.
      "Bohorodička, nádej a zástankyňa tých, ktorí ťa prosia. Zbav ma ťažkého jarma hriechov a ako čistá Vládkyňa prijmi ma kajúcnika." /bohorodičen 1. piesne/
      Takto by sme mohli v krátkosti zhrnúť základné myšlienky kajúceho Veľkého kanóna.
      Význam a ciel Veľkého kánona je v tom, že nám ukazuje hriech a ním samým nás vedie k pokániu. Predstavuje nám hriech nie vymedzením a vypočítavaním, ale hlbokým nazeraním biblickej histórie, ktorá je skutočné históriou hriechu, pokánia a odpustenia. Toto nazeranie nás vedie do úplne inej duchovnosti. Pozýva nás prijať nové chápanie človeka, jeho života, cieľov a duchovných motivácii. Kánon v nás buduje to duchovné precítenie pokoja, uprostred ktorého sa pokánie stáva znovu možným.
      Preto, aby sme mohli s úžitkom počúvať Veľký kánon, je potrebné poznať Sv. písmo a mat schopnosť osvojovať si význam biblických obrazov. Ak dnes niektorí považujú toto dielo za smutné a neoslovujúce nás život, tak len preto, že sa ich viera neživí z prameňa Sv. písma, ktoré pre otcov cirkvi bolo zvlášť prameňom viery. Musíme sa znovu naučiť prijal svet taký, aký nám ho odkrýva Sv. písmo. Musíme sa naučiť žiť v tomto biblickom svete a niet lepší spôsob ako sa to naučiť než cez byzantské bohoslužobné texty, ktoré nám nepodávajú len biblické učenie, ale tiež odkrývajú biblicky obraz života. To je dôvod, prečo sa pôstna cesta začína návratom k počiatočnému bodu, k stvoreniu sveta, prvému hriechu, vykúpeniu... K svetu, v ktorom všetko rozpráva o Bohu, všetko odráža jeho slávu. Tam, kde všetko, čo sa uskutočňuje, všetky udalosti sú nerozlučné späté s Bohom. Tam, kde človek nachádza opravdivé zmeny vo svojom živote a nájduc ich sa kajá.¹⁶

Sobota piateho týždňa Veľkého pôstu - Akatistová sobota

      Služba tejto soboty nesie pomenovanie "Pochvala Presvätej Bohorodičky", pretože v tento deň spievame oslavný hymnus k Presvätej Bohorodičke, na pamiatku trojitého oslobodenia Konštantinopolu od napadnutia nepriateľov na jej zastúpenie.
      Úcta k Bohorodičke je na východe veľmi rozšírená a hlboká. Svedčí o tom aj veľké množstvo sviatkov, veľká úcta jej ikon a nespočitateľné množstvo liturgických textov, ktorými východní kresťania vyjadrujú svoj vrelý vzťah k Božej matke. Medzi všetkými mariánskymi hymnami svojou veľkoleposťou a krásou vyniká najmä akatist.
      Akatist (nesedalen), je spev, počas ktorého sa nemá sedieť, ale stáť. Ide o nový bohoslužobný poetický žáner - kondák, ktorý predstavuje viacstrofový hymnus obsahujúci zvyčajne 18 až 30 strof - ikosov, rovnakých počtom a rytmikou.
      Ako sme si už vyššie pripomenuli, vznik tejto bohoslužby, podnietil trojitý zázračný zásah Bohorodičky pri záchrane Konštantinopolu. Prvý raz to bolo v roku 626, keď na mesto z východu zaútočili Peržania a zo západu Skíti. Vtedy patriarcha Sergej konal procesiu okolo hradieb Konštantinopolu s ikonou Presvätej Bohorodičky (Hodigitria) a jej rúchom. Keď potom patriarcha omočil rúcho v mori, nastala veľká búrka, ktorá potopila nepriateľské lode. Keď obyvatelia videli tento mocný zásah Božej matky, z vďaky za víťazstvo nad presilou, jej celú noc po stojačky spievali oslavné piesne. Svojou pomocou pri záchrane mesta prispela Bohorodička ešte dva razy v rokoch 674 a 717.¹⁷
      Autora akatistu k Presvätej Bohorodičke presne nepoznáme. V rukopisoch sa môžeme dočítať rôzne mená, ktorým sa autorstvo pripisuje: patriarcha Sergej, diakon chrámu sv. Sofie Gregor Pisida, sv. patriarcha German. Vyskytuje sa tu aj meno sv. Romana Sladkopevca.¹⁸ Pôvodne bol akatist zahrnutý do bohoslužobných textov sviatku Zvestovania Pána, o čom svedčí jeho obsah a niektoré staré predpisy. Sviatok Zvestovania Pána sa zvyčajne prenášal na nedeľu a akatist sa slúžil v sobotu, čím sa stal akýmsi predsviatkom Zvestovania. Potom, keď už bolo možné sláviť sviatok Zvestovania Pána v ľubovoľný deň Veľkého pôstu, preniesol sa akatist na sobotu v piatom týždni Veľkého pôstu. Totiž tento deň sa už od dávna oslavovala pamiatka záchrany Konštantinopolu. 25. marec sa neskoršie stal definitívnym pre slávenie sviatku Zvestovania Pána. A po 9. storočí dostal aj akatist svoje stále miesto a stal sa základom pre nový žáner v byzantskej hymnografii.
      Aj táto bohoslužba vhodne rezonuje z myšlienkami pôstu. Prosíme Tú, ktorá je najmocnejšia, aby aj nás chránila pred neviditeľným nepriateľom našej spásy.

Piata nedeľa Veľkého pôstu

      Bohoslužba tejto nedele Veľkého pôstu je zasvätená spomienke sv. Márie Egyptskej.
      Cirkev v úmysle povzbudiť veriacich na pokánie predkladá život tejto svätice, ktorý je obrazom nekonečného božieho milosrdenstva a hriešnikom dáva potešenie, poukazujúc na to, že je možné vrátiť sa na cestu spásy aj z veľkého hriešneho odlúčenia sa od Boha.
      Sv. Mária Egyptská ako dvanásťročná ušla z rodičovského domu do Alexandrie a tu žila hýrivým a nečistým životom. Nik ju nemohol odvrátiť z cesty záhuby a pokušiteľov. Po sedemnástich rokoch takéhoto života sa vybrala na púť do Jeruzalema. Tam nemohla vojsť do chrámu, lebo ju zadržala neviditeľná sila. Keď si uvedomila svoj padlý stav, oľutovala hriechy, odsúdila ich a potom sa vyspovedala. Prijala Eucharistiu a z Jeruzalema odišla do Jordánskej púšte, kde v pokání, v modlitbe, v pôste ako pustovníčka oplakávala svoj predošlý život. Takto žila 48 rokov. A kajúcimi skutkami si zaslúžila veľkú božiu milosť. Tu ju stretol ctihodný mních sv. Zosima. Mária mu vyrozprávala svoj život a poprosila ho, aby o rok znovu prišiel a doniesol jej sväté prijímanie. Tak sa aj stalo a keď Zosima o rok znova prišiel našiel ju mŕtvu a pochoval ju (r. 522 ?).¹⁹
      Tento príbeh nám ukazuje príklad liečby kajúcnosťou a cestu, ktorá vedie znova k bezhriešnemu životu. Jej pamiatku oslavujeme 1. apríla, na 5. štvrtok počas kánonu sv. Andreja Krétskeho i v túto piatu nedeľu Veľkého pôstu.
      Kondák svätej: "Najprv plná najrôznejších zhýralostí, teraz skrze pokánie stávaš sa Kristovou nevestou. Nasledovala si anjelsky život a démonov si zničila zbraňou kríža. Preto si sa stala nevestou Kráľovstva preslávna Mária."²⁰

Piatok šiesteho týždňa Veľkého pôstu

      V tento deň končí sa sv. Štyridsiatnica, končí sa štyridsať dní Veľkého pôstu²¹. V tento deň spievame:
      "Zavŕšili sme pre dušu užitočnú Štyridsiatnicu a chceme vidieť svätý týždeň tvojich strastí, Ľudomilný."



¹ Bulgakov S.V.: Nastoľnaja kniga..., s. 550.
² Taft R.: Katolicizmus východného obradu, Scranton, s. 7.
³ Bulgakov S.V.: Nastoľnaja kniga..., s. 581.
⁴ Postnaja trioď, s. 77.
⁵ Bulgakov S.V.: Nastoľnaja kniga..., s. 562.
⁶ Boháč V.: Liturgika, Košice 1993, s. 72.
⁷ Postnaja trioď, Kondák sviatku- s. 142.
⁸ Liturgikon sv. Jakuba, Rím 1948, úvodné slovo.
⁹ Nikolskij K.: Ustav bogosluženia, s. 356.
¹⁰ Postnaja trioď, s. 152.
¹¹ Na utierni na chválach.
¹² Schmeman A.: Veľikij post, Moskva 1991, s. 73-76.
¹³ Postnaja trioď- synaxar, s. 229.
¹⁴ Táto aj nasledujúce citácie sú voľným prekladom kánonu.
¹⁵ Žiťja svjatych, s. 118.
¹⁶ Celá kapitola je z diela: Kedrov N.: Kanon veľikij - tvorenie sv. Andreja Kritskago, St. Peterbubg 1994.
¹⁷ Bulgakov S.V.: Nastoľnaja kniga..., s.137.
¹⁸ Tamtiež.
¹⁹ Bulgakov S.V.: Nastošľnaja kniga..., s. 137.
²⁰ Postnaja trioď, s. 339.
²¹ Predchádzajúce dni, končiace týmto piatkom, 5. týždňov Veľkého pôstu a 5. dní šiesteho týždňa (5x7 plus 5), spolu dávajú 40 dni pôstu. Tak počítali 40- denný pôst v Kijevo-pečerskej lavre. A práve šesť týždňov nevynímajúc soboty a nedele sa počítalo spolu. Ale aby nebolo (6x7) 42. dní v pôste, posledným dňom Veľkého pôstu počítali piatok pred Lazarovou sobotou. V tento deň , ako hovorí letopisec, končí sa 40- denný pôst. Strastný týždeň sa už nepočíta do sv. Štyridsiatnice. (Bulgakov: Nastoľnaja kniga..., s. 582).