Hudba - cirkevná

Liturgický alebo cirkevný spev nie je nič iné, ako modlitba vyjadrená piesňou a hudbou. Spev je výrazom oduševnených náboženských citov, v ktorých je spojený rytmus slov s rytmom hudby.    & nbsp;   &n bsp; 

Pojem cirkevnej hudby sa v našom povedomí často zamieňa  s pojmami „chrámová hudba“, „liturgická hudba“, „sakrálna hudba“ a „duchovná hudba“.

V cirkevných dokumentoch sa používa nadradený pojem musica sacra – sakrálna, posvätná, Bohu zasvätená hudba, vytvorená pre Boží kult. Pod týmto označením sa rozumie „gregoriánsky chorál, posvätný viachlas starodávny aj nový vo svojich rozmanitých druhoch, posvätná hudba pre organ a iné dovolene nástroje a posvätný ľudový spev liturgický alebo vôbec náboženský“. Posvätnosť spočíva v tom, že hudba svojím výrazom smeruje k nábožnosti, t.j. k nábožnému citovému stavu a postoju, k nábožným intelektovým a obrazným predstavám. V obdobnom zmysle môžeme používať u nás zaužívané výrazy duchovná hudba a duchovný spev, lebo vystihujú podstatu tejto duchovnej kultúry - totiž zameranie sa na duchovné Božie veci ako opak telesných, svetských. V praxi sa pojem duchovná hudba používa na označenie hudobných diel vytvorených pre Boží kult. Používa sa aj označenie chrámová hudba, pre takú, ktorá má svoje miesto v kresťanských chrámoch.

Najpresnejšie sa dajú definovať pojmy liturgická hudba a liturgický spev. Viažu sa na dnešné formy bohoslužby. Je to liturgia, najvyššia forma slávenia Božieho kultu (cultus divinus). Spev a hudba  zaujímajú v liturgii „vynikajúce postavenie“ – sú jej „potrebnou a neodlučiteľnou súčasťou“. Spev, ktorý je nositeľom liturgického textu, označujeme ako liturgický spev a hudbu, ktorá je priamo spojená s liturgickou činnosťou označujeme ako liturgická hudba.

A  ranokresťanská hudba

Už najstaršie národy, ako Egypťania, Feničania, Gréci a Rimania zaviedli hudbu pri svojich obetiach a náboženských slávnostiach. Dokonca aj Židia venovali veľkú pozornosť vokálnej a inštrumentálnej hudbe, ktorá bola hlavným predmetom v prorockých školách.

Ježiš Kristus neprišiel zrušiť Starý zákon, ale zdokonaliť ho. Neprišiel zrušiť ani starozákonnú bohoslužbu, túto pôvabnú harmóniu poézie, hudby a obrazov, ktorá vznikla z vnuknutia Svätého Ducha, ale dal jej novú náplň a nedokonalé starozákonné obety nahradil dokonalou novozákonnou obetou svojho tela a krvi. Obradné predpisy zachoval Ježiš aj pri slávení Poslednej večere, pri ktorej sa spieval tzv. Veľký Hallel (žalmy 112 –118). Ježiš ako hlava rodiny predspevoval žalmy a učeníci opakovali za každým úryvkom žalmu Hallelujah. Prvé slávenie Eucharistie teda sprevádzal liturgický spev. Hudobný život cirkvi sa začal spievaním chválospevov pri Poslednej večeri a vyšiel z Ježišovho srdca. Spev v prvokresťanských obciach bol výrazom radosti z vykúpenia, ale i prostriedkom na zjednotenie zhromaždenia melódiou a rytmom. Tento význam spevu nadobudol ešte väčšiu dôležitosť, keď kresťanstvo prekročilo hranice malej skupiny.

Svätí otcovia vždy zdôrazňovali, že posvätný spev dodáva slovám väčšiu silu a zrozumiteľnosť. Cirkevná hudba vrúcnejšie vyjadruje modlitbu a podporuje jednomyseľnosť. Konečne môže vokálna alebo inštrumentálna hudba vytvoriť slávnostný ráz bohoslužieb a dať im dôstojný charakter. Hudba v liturgii si musí byť vedomá svojej slúžiacej úlohy, bude tým liturgickejšia, čím tesnejšie bude spätá s liturgickými úkonmi.

Liturgická hudba existovala len pre jeden cieľ: slúžiť Bohu. Hudba pre radosť bola hriechom. Odmietalo sa pestovanie hudby pre potešenie, ako umenia, a rovnako aj ako súčasti všeobecnej výchovy a kultivovania človeka. Za mimoriadne nevhodné sa pokladali najmä formy a typy hudby, ktoré sa viazali na verejné produkcie, pretože široké vrstvy prvých kresťanov bolo potrebné odvykať od ich pohanskej minulosti. V umení sa stala hudba rovnoprávnou s ostatnými druhmi umenia až potom ako sa kresťanstvo stalo rímskym štátnym náboženstvom. Neskôr mala veľkú úlohu v rozvoji a rozšírení kresťanstva.

Je problém definovať počiatky liturgickej kresťanskej hudby. Vynárajúce sa spojenie cirkvi s judaizmom trvalo niekoľko generácií po apoštolskej dobe. Kresťanské obce, ktoré vznikli v rámci židovských synagóg, preberali celkom prirodzene, no nie doslovne a úplne, organizáciu ich liturgie a spevy. Melódie kresťanských spevov boli teda silne ovplyvnené hebrejskými. Všetky vplyvy egyptské, židovské, sýrske a iné spoločne s antikou (starogréckou hudobnou teóriou) odzrkadľujú určitú zhodu v počiatočnom vývine hudby. Tie sa spolu s rozširovaním kresťanstva rozširovali po celej stredomorskej oblasti. Môžeme predpokladať aj veľký vplyv helenizmu. Ten sa ešte zosilnil, keď sa zvýšil počet vzdelaných konvertitov z vyšších vrstiev. Spev žalmov bol niekedy sprevádzaný gréckymi didaskáliami (gr. didaskália – učenie, vyučovanie), teda vysvetľovaním. Zo synagógy sa prebral alelujatický jubilus, ktorý bol ako jeden z prvých melizmatický (bohato kolorovaný), ďalej texty žalmov a ich umiestnenie v bohoslužbe. Ako kresťanstvo rástlo a rozširovalo sa aj medzi pohanov, mnoho konvertitov prinášalo so sebou spev bežných ľudových piesní a novozákonné modlitby boli prispôsobované ich národným melódiám. Všeobecná mienka bola, že takéto piesne sú ovplyvnené diablom a cirkev vynaložila veľa energie na to, aby odstránila túto pohanskú hudbu z bohoslužieb.

Žalmy sa spievali sólovo, zborovo alebo sa striedal sólista s obcou. V niektorých cirkevných obciach sa zaužíval responzoriálny spev (responzoriálna psalmódia); išlo tu o sólový spev, ktorý bol  sprevádzaný zborovými odpoveďami. Začali už vznikať aj nové kresťanské hymny, ktoré boli ešte väčšinou sylabické (na každú slabiku pripadal jeden tón niekedy dva až tri tóny). Spev hymnov je prvá zaznamenaná hudobná aktivita kresťanskej cirkvi. Najstaršou zachovanou kresťanskou pamiatkou je hymnus na chválu Trojice, s gréckym textom a gréckou vokálnou notáciou, ktorý sa našiel r. 1896 na papyruse pri vykopávkach starovekého egyptského mesta Oxyrhynchos. Papyrus je datovaný koncom tretieho storočia. Obsahuje iba niekoľko posledných riadkov hymnu, no je taký poškodený, že ani tie sa nedajú úplne rekonštruovať.

Po Milánskom edikte v roku 313 sa kresťanské bohoslužby slávili s väčšou pompéznosťou. Melodika liturgického spevu bola bohatšia. V každom cirkevnom kraji sa pri bohoslužbe pravdepodobne používali miestne melódie, ktoré významnou mierou vplývali na melodické formy prvých chorálov. Začal sa používať nový spôsob spievania, tzv. antifonálny spev (antifonálna psalmódia), ktorý spočíva v tom, že dva zbory stojace oproti sebe sa striedajú v speve verš po verši. V antickom speve išlo o striedanie mužských a ženských hlasov vzdialených od seba o oktávu. V kresťanskom liturgickom speve išlo o striedanie dvoch zborov bez ohľadu na hlasovú rozdielnosť.  Kresťania tak ako aj starí Gréci videli v hudbe obrovskú silu v tvarovaní ľudského morálneho života.

B  diferenciácia východnej a západnej cirkevnej hudby

V prvých šiestich storočiach sa západná a východná cirkev vzájomne dopĺňali v rovine teológie, liturgie a tiež v oblasti cirkevného spevu. Myšlienku, že medzi hudbou oboch cirkví musí byť súvis, vyslovili vedci, ktorí sa zaoberali chorálom, neumami a ranokresťanskou hudbou.

Prvé odlišnosti medzi západnou a východnou hudbou nabrali väčšie rozmery po kodifikácii chorálu západnej cirkvi, ktorá sa udiala niekedy okolo doby panovania pápeža Gregora Veľkého (540-604), z čoho vznikol gregoriánsky chorál.

Na Východe môžeme za istú kodifikáciu pokladať oktoich (gr. oktoechos - systém ôsmich echov), v ktorom boli hudobnými značkami vtedajšej doby označené melódie nad textami. Pôvodnými značkami vtedajšej doby boli písmená gréckej abecedy. Jeho vznik sa pripisuje sv. Jánovi Damaskému (675-749). Zavedením tohto osmohlasníka dosiahol cirkevný spev pravidelnú súmernosť vo všetkých cirkvách. Spev obmedzenú na strednú oblasť  tónov bol pozbavený všetkých veľmi nízkych a veľmi vysokých tónov a nadobudol zak jednoduchosť a primeranú rýchlosť.

Obidva systémy, teda gregoriánsky a byzantský, sa vyvinuli pod vplyvom hudobnej teórie raného stredoveku,  akoby vyplynuli z ranokresťanskej hudby. Aj preto sú obidva založené na systéme ôsmich modov. Oktoich sa dodnes používa aj v sýrskej cirkvi a jeho črty sú zaznamenané  už v starej hebrejskej hudbe (sheminit).

Jedným z najpodstatnejších rozdielov medzi hudbou západnej cirkvi a hudbou vo východnej cirkvi je rozdielne použitie hudobných nástrojov. Zatiaľ čo v západnej cirkvi najprv prenikol do chrámu organ, neskôr aj iné nástroje, ktoré sa nepriečia významu použitia   hudobných nástrojov v chráme podľa západných noriem, teda ako sprievod duchovného spevu, použitie hudobných nástrojov  vo východnej cirkvi je vylúčené a spev je zásadne „a capella“. Lokalizáciou kresťanskej hudby do rôznych prostredí sa začala líšiť aj samotná hudba. Prvotne kodifikované chorály majú ešte akési spoločné    ; črty (až po dobu prvých kodifikácií sa hudobné dedičstvo vyvíjalo takmer jednotne s gréckymi, hebrejskými a arabsko-sýrskymi vplyvmi), no neskoršia hudba má už stále viac odlišné črty. V západnej hudbe to boli najmä vplyvy franských, saských a germánskych kmeňov, vo východnej hudbe slovanských  (o slovanských vplyvoch sa dá čiastočne hovoriť aj v západnej hudbe), arabských a balkánskych kmeňov.

C Postavenie hudby vo východnej liturgii

Cirkevná hudba východu je úzko prepojená so slávením bohoslužby a prelína sa so všetkými jej prostriedkami. Je silne spätá s duchom bohoslužby, preto je potrebné toto chápanie osvetliť.

Bohoslužba je oslavné sprítomnenie Božieho diela spásy a súčasne znamená kontempláciu. Liturgia v sebe zahŕňa oslavu Boha a spásu človeka, preto je zdrojom a vyvrcholením kresťanskej existencie. V byzantskom chápaní kultu je liturgia theofaniou – Bohozjavením. Eucharistia nie je iba spomienkou, ale predstavuje Božie dielo spásy, Kristovu smrť a vzkriesenie. Veriaci východného obradu chápu liturgiu ako priestor, v ktorom sa každý svojim individuálnym spôsobom vo svojej nedokonalosti čo najviac približuje k Bohu. Každý sa slobodne rozhoduje, akým spôsobom sa zapojí. Bohoslužba sa tak stáva akousi symfóniou Božieho ľudu. Jednotlivé roly, postoj veriacich, úkony, obrazy, spev, rúcha, chrámový priestor, toto všetko prispieva k jednoliatemu celku, v ktorom sú všetky prvky vo vzájomnej zhode a istým spôsobom od seba závisia.

Hudobný prvok tu nemá žiadny samostatný význam. Spev nie je iba nejakým prikrášlením bohoslužby, spev nie je ani vyplňovaním prestávok v nej, nie je ani hudobným sprievodom liturgie. Spev je prvkom, ktorý slovu požičiava slobodu.

Vo východnej cirkevnej hudbe sa nepoužívajú hudobné nástroje. Jednou z odpovedí na otázku, prečo je to tak, môžeme nájsť  vo vyjadrení cirkevných otcov, ktorí hovorili, že nástroje používali pohania pri svojich kultových obradoch. Ďalšou príčinou bolo aj absolútne vylúčenie akýchkoľvek umelých prvkov. Jediným možným nástrojom, ktorý sa vo východnej cirkevnej hudbe ujal, bol zvon. Zvony od počiatku symbolizovali Boží hlas,  ktorý zvoláva veriacich sláviť Kristovo tajomstvo premenenia a našej spásy.  Zvony ako také teda slúžili na „pozývanie veriacich na modlitby, na bohoslužby, takisto aj na to, aby oznamovali dôležité časti služby konanej v chráme“.  Kresťania však chvália Boha nie neživými nástrojmi, ale svojimi hlasmi. Vlastné odôvodnenie tkvie v samotnej povahe bohoslužby. Základným prvkom je totiž slovo, či už je to modlitba, chválospev, povznesenie sa k Bohu, výklad textov Písma, alebo kázanie. Len slovo môže skonkrétniť nehmotnú ideu. Inštrumentálna hudba vyjadruje emocionálny prvok, ktorý sa môže ponímať a vykladať celkom subjektívne. Hudobný nástroj nemôže hovoriť, nemôže sa teda ani modliť, chváliť a zvestovať. Treba si uvedomiť, že liturgický spev, hudba, nie je žiadnym nezáväzným prvkom liturgie, je jej vyžarovaním. Je modlitbou, ktorá oslavuje Boha.  „Hudobný prvok slúži na to, aby upútal pozornosť na myšlienky textu, a docieľuje citovú odozvu na ideový obsah. Inštrumentálna hudba sama vytvára iba hmlisto definovateľnú náladu, ktorú môžeme charakterizovať ako smutnú, slávnostnú, radostnú. Oproti tomu pri speve nálada nie je pripravovaná, vzniká skôr ako reakcia na konkrétne  myšlienky textu a vyjadruje sa v povahe melódie, resp. v hudobnom stvárnení, ktoré závisí od povahy zbožnosti prítomného ľudu, od jeho muzikálnej vnímavosti  a vkusu doby“. Vo východnej liturgii teda spev predstavuje isté skonkrétnenie  Božej prítomnosti. Nie je vydeleným prvkom, ktorý by  len dopĺňal  celkovú  atmosféru  liturgie, je jej živou súčasťou. Preto je hudba východnej liturgie duchovnejšia, prináša so sebou hlbokú spiritualitu.