Zvonica

V časoch prvokresťanskej Cirkvi nebolo zvonov; nebolo možné ich používanie, nakoľko sa kresťania schádzali na tajných a utajovaných miestach. Aby sa ale kresťania predsa len dozvedeli, kedy a kde sa majú konať bohoslužby, toto mali na starosti diakoni alebo tzv. tajní hlásatelia. Keď Cirkev dosiahla slobodu, nastala potreba a nutnosť, aby sa zaviedol nejaký spôsob zhromažďovania veriacich na bohoslužby. V počiatkoch sa to robilo trúbou, neskôr pomocou kovových dosiek, drevenými palicami, ktorými sa klopalo na dvere kresťanov a v kláštoroch sa búchalo na dvere ciel.

Neskôr boli na Východe zavedené buď drevené dosky alebo železné tabule. Drevené dosky boli zhotovované zo zdravého tvrdého dreva, ktoré jasne znelo. Dosky viseli a narážalo sa na ne jednou alebo viacerými drevenými palicami. Železné dosky boli menšie a narážalo sa na ne dreveným kladivom.

Prvé zvony sa objavili v roku 852. Jednalo sa o zvony, ktoré byzantskému cisárovi Michalovi III. Poslal ako dar benátsky dóža a tie zvony viseli v chráme svätej Sofie. Obsadením Carihradu Turkami, ktorí boli nepriateľmi zvonov, zmizli zvony z mnohých miest Východu a nanovo boli zavedené klepačky.

Všeobecne sa traduje, že zvony vynašiel Pavlín z Noly (+431) v Kampanii koncom 4.storočia  (odtiaľ pochádza aj názov campana, kampan).

Zavádzaním zvonov do bohoslužobného a cirkevného užívania nastala potreba stavby zvoníc, t.j. veží, kde by sa zvony umiestnili. U chrámov stavaných v románskom a gotickom slohu sa zvonice týčili nad predsieňou chrámu, čo je typické aj pre niektoré chrámy byzantského slohu.

Avšak zvyčajne sa zvonica stavala oddelene od chrámovej stavby, zvyčajne na chrámovom nádvorí.

Zvony symbolizujú Boží hlas a jeho služobníkov, ktorí pozývajú veriacich k modlitbe a vzťahujú sa na nich slová Ž 18,4: „Po celej zemi rozlieha sa ich hlas a ich slová až po končiny sveta“. Hlas zvonov prichádza akoby z vyššieho sveta do uší a sŕdc veriacich.